Normani sú profesionálni rytieri

historickej skupiny Normani Dušan Tadlánek a Mirka Kytková alias kráľovná Blanchefleur.

Pôvodne ste pôsobili v skupine historického šermu Wagus, z ktorej ste sa neskôr odčlenili a vznikli Normani. Prečo?
Dušan: Jeden čas som vo Waguse pôsobil ako umelecký šéf. Na starosti som mal hlavne scenáre. Každá skupina má svoje zameranie. Niekto robí šerm ako záľubu, niekto poloprofesionálne. Niekomu nevyhovuje ísť šermovať na akciu medzi autá. Smer, ktorý vo Waguse chcela väčšina, mne až tak nevyhovoval.

Potom ste dostali ponuku odísť do Čiech.
Dušan: Vystupoval som tam tri roky v rytierskom turnaji. Tam sa zrodil aj nápad vytvorenia vlastného turnaja. Celé to malo taký prirodzený vývoj. Normani vznikli v roku 2002.

Ako ste sa odvtedy ako skupina vyvinuli?
Dušan: My sme išli do Normanov s dosť ucelenou predstavou. Hneď v prvom roku sme spravili turnaj, ktorý bol dobrý a kvalitný. Bol na hraniciach našich možností. Postupne sme sa zlepšovali v jazde na koňoch, pridávali sme nové kone aj výstroj. Veľa sme sa naučili aj vo Francúzsku, kde sme videli úplne iný typ práce a ďaleko iné kvality jazdcov a skvelú prípravu koňov. Najväčší vývoj bol práve v koňoch. V tomto sme boli samoukovia a bolo to na nás vidieť.

Normanov ste zakladali s tým, že chcete vystupovať najmä na Slovensku, alebo aj v zahraničí?
Dušan: Slovensko je stále naša základňa. Trávime tu väčšiu časť roka, ale rátame s tým, že náš program budeme ponúkať aj v zahraničí. Bohužiaľ, doma sa neuživíme. Slovensko je viac folklórne. Ľuďom sa tiež zdá, že máme obrovské vstupné. Pritom v Čechách je dvojnásobné a ľudia na vystúpenia chodia. Jednoducho tu nie je mentalita na takúto kultúru.
Mirka: O rytierske turnaje tu nie je záujem. Keď porovnám našu krajinu s Francúzskom, tak Slováci sú viac odmeraní a zakríknutí. Deti ešte dokážu vyjadriť emócie a kričia, ale Francúzi sa zabávajú úplne na všetkom, skandujú, keď rytier vycvála a reagujú na dialógy.

V čom spočíva čaro doby rytierskych turnajov?
Dušan: Niekto môže povedať, že ho to baví. Ťažko sa však dá vysvetliť, prečo vlastne. Je to o pocitoch, ktoré je dosť ťažké vyjadriť. Ale myslím si, že je to niečo z minulého života. Možno je to nostalgia za tým, že človek kedysi patril k vrchným desaťtisíc. Teraz sa na to hrám.

Výstroj a všetko vybavenie ste si zhotovili sami?
Dušan: Až na helmy a zbrojenie, ktoré nám vyrobil kováč z Moravy. Pri výrobe sa muselo dbať na to, aby helmy sedeli do určitého obdobia. Stany, klandre a galérku, to všetko sme si rezali, pílili a maľovali sami. Výroba jedného maľovaného stanu, ktorý má ručne šité dierky, trvá aj dvanásť dní.

V lete bývate aj s rodinami v stanoch. Čo vás láka na takomto spôsobe života?
Mirka: Človek by mal byť na takýto život stavaný. Nie je to pre všetkých ľudí, hlavne nie mestských. Určite to znášajú lepšie tí, ktorým nerobí problém spať v spacom vaku v stane. Podľa mňa je to veľmi príjemné a nemyslím, že by mi niečo chýbalo. Máme tam teplo, postele aj skrine, nechýba ani sprcha. Možnože niekomu by chýbal televízor. Keď však máme chuť pozrieť si film, zídeme sa všetci v jednom stane a pozrieme si ho na notebooku.

V dobových stanoch žijete s celými rodinami. Ako to zvládate?
Dušan: Teraz sme tam už tri rodiny aj s deťmi. Najmladším je trojročný Riško. Decká dokonca účinkovali vo Francúzsku vo vystúpení, ale len ako komparz. Do klasického rytierskeho turnaja sa deti absolútne nehodia a navyše je to pre ne veľmi nebezpečné.

Počas rytierskych turnajov akoby ste žili v dávnej dobe. Prenáša sa kus histórie aj do vášho osobného života?
Mirka: Chalani sa aj po hre zabávajú streľbou z luku. Keď nie som na turnaji, venujem sa najmä koňom.

Kone, s ktorými predvádzate turnaje, sú špeciálne?
Dušan: Vyberáme si kone, ktoré majú určitú povahu. Kolbisko je malé a my od nich vyžadujeme, aby sa predvádzali. Jediným kritériom je zdravý chrbát a trocha temperamentu.
Mirka: Teraz máme disciplínu, v ktorej sa triafa do divého prasaťa. Niekedy sa stane, že nový kôň ho stále čuchá alebo sa ho zľakne. Neskôr si zvyknú a naučia sa. Čas, za ktorý sa dá kôň vycvičiť, je u každého individuálny. Niektorí potrebujú trénovať každý deň, iní len pár dní v týždni.
Dušan: Mali sme kone, ktoré sa nám nepodarilo vycvičiť tak, ako by sme chceli. Po sezóne sme ich predali, pretože mali buď slabý chrbát, alebo boli povahou moc plašivé. Niektoré z nich sa báli, keď začalo počas vystúpenia pršať a ľudia si otvorili dáždniky. U nás zostalo päť koňov, ktoré sú prirodzene vhodné pre naše vystúpenia a my už len podporujeme ich vlastnosti.

Na nedávnom Festivale slovenských múzeí bola načrtnutá otázka komercializácie múzeí a hradov. Vaše vystúpenia niekomu môžu pripadať ako komerčná aktivita. Aký máte na to názor?
Dušan: Ak sa tým niekto živí, tak za to musí brať peniaze. Venujem sa tomu naplno, nedá sa chodiť do práce a pritom to brať ako koníček. Za hradbami je civilizácia, ktorá ma núti, aby som žil týmto rýchlym spôsobom. Mne by sa páčilo sedieť si a vyrezávať niečo z dreva.

Majú členovia Normanov aj civilné zamestnania?
Dušan: Všetci okrem mňa. V skupine máme chalana s dievčaťom, ktorí robia kaskadérov a rôzne vystúpenia, strážnikov, šoférov a študentov. Ja pripravujem sezónu a starám sa v zime o kone, takže mám malú šancu sa niekde zamestnať. Jeden z nás musí byť profesionál.

Čo je odmenou za skromný život, ktorý vediete?
Dušan: Vedecké štúdie hovoria o tom, že každý živý organizmus sa snaží vyhľadávať príjemné veci a vyhýbať sa negatívnym. Dáva nám to pocit pohody a spokojnosti.
Mirka: Neviem si predstaviť, že by som robila prácu, ktorá by ma nebavila. Práca s koňmi ma napĺňa. Keď ráno vstanem, tak nie som znechutená, že treba ísť pracovať. Ani mi to nepríde, že idem do roboty. Mamina sa o mňa veľmi bojí, ale fandí mi. Povzbudzuje ma a je rada, že ideme za svojimi snami.

Aké sú vaše sny?
Mirka: Chcela by som byť stále s koňmi, vystupovať s nimi a keď sa bude dať, tak hrať vo filmoch ako kaskadérka, či už v historických alebo akčných. V budúcnosti by som sa chcela venovať aj sokoliarstvu.
Dušan: Sny sa menia. Momentálne uvažujem, čo ďalej. Ale minule sa mi snívalo o bryndzových haluškách. Teším sa, keď si ich na konci sezóny uvarím.

Každý rok prekvapíte scenárom s novým prvkom vo vašich vystúpeniach. Aké lákadlo ste vymysleli pre tohtoročnú sezónu?
Dušan: Ľudia, ktorí sa na nás prídu pozrieť o rok, si zaslúžia, aby videli nový príbeh. Niekedy sa nám podarí objaviť v historickej knihe zaujímavú zápletku alebo technický detail, ktorý sme ešte nerobili. Tento rok sme pripravili pre divákov veľkého draka, ktorého sme sami vyrobili. Myslím si, že niektoré deti naozaj presvedčíme, že je to živé zviera. Bude mať až päťsto šupín.

Vo Francúzsku ste pôsobili v meste Carcasson. Sú v Európe ďalšie zaujímavé miesta pre turnajové vystúpenia?
Dušan: V Carcassone sme boli dva roky a potom dva roky v Sedane. Sú aj ďalšie miesta, ale tie začínajú byť obsadené. Ak je miesto dobré, tak tam už niekto je. Môžeme ich prebiť, ale je tu problém s tým, že sme z východnej Európy. Okrem toho je tu aj jazyková bariéra.

Ako je to s návštevnosťou vašich vystúpení?
Dušan: Obsadenie tribún záleží od počasia, teploty a dátumu. Ak sa ľudia okúpali v štvrtok a piatok, tak sú cez víkend ochotní vyraziť za kultúrou. Je to absolútne nevyspytateľné.

Čo je v rámci vystúpenia najnáročnejšie?
Dušan: Sú to kone, pretože nikdy neviete, akú má kôň náladu a čo ho práve napadne, čoho sa zľakne a či pôjde tam, kam chcete. Ak sa rytier rúti oproti ďalšiemu šesťdesiatkilometrovou rýchlosťou s namierenou lancou na štít a v poslednej chvíli mu kôň brnkne do lance a tá sa zvezie do helmy namiesto do štítu, tak je to problém. Kone sú ťažko ovládateľné a nevyspytateľné.

Disciplíny, ktoré robíte, sú veľakrát riskantné. Dodržiavate aj nejaké bezpečnostné pravidlá?
Mirka: Panoši, ktorí sú na zemi, si musia dávať obrovský pozor. Ak rytier spadne a panoš má chytiť koňa, tak musí vedieť, ako na to. Keď sa idú kone otáčať, tak sa musí dávať pozor, aby na nich nedupli.

Ako často trénujete? Určite je to náročné aj na kondíciu.
Mirka: To je individuálne, každý potrebuje iný čas.
Dušan: Keď si predstavíte, že sedíte v štyridsaťstupňovej horúčave na slnku a máte na sebe helmu, rukavice a kompletnú zbroj, potom sa idete biť s rytiermi a zhadzujete ich na zem, tak je to náročné. Ak ju človek nemá dobrú, tak mu príde skôr či neskôr zle a nebude schopný pokračovať.
Mirka: Pre kone, panošov i rytierov je náročné aj behanie v niekoľkocentimetrovej vrstve piesku.

V rámci skupiny máte podelené aj svoje roly. Aká je základná hierarchia?
Dušan: Máme heroldov, rytierov, panošov a kráľovnú. Ale hierarchia platí len počas vystúpení. Mimo nich by som bol rád, keby v skupine panovala rovnosť.

Ako je to s kaskadérstvom?
Mirka: Začalo to tým, keď som prišla k Dušanovi do skupiny. Mala som sedemnásť a mojím snom bolo stať sa princeznou a mať na sebe krásne šaty. Prešli tri roky, sen bol splnený a chcela som ísť vyššie. Videla som film Johanka z Arku, v ktorej hlavná predstaviteľka cválala na koni v bitke. Keď som sedela potom na tribúne ako kráľovná, tak som sa pýtala, že prečo ja nemôžem byť chlap. Túžila som jazdiť na koni a robiť všetko tak, ako chalani. Postupne som začala viac pracovať s koňmi. Minulý rok sme boli s priateľom na natáčaní filmu Narnja – Princ Kaspián v Čechách a v Slovinsku. Nedávno sa mi podarilo vystupovať v jednej reklame na pivo ako dablérka herečky. Kaskadéri sú vlastne skrytí herci. Z herca dokážu spraviť skutočného akčného hrdinu. Momentálne vládne v tejto brandži veľká konkurencia, je to hlavne o známostiach a je tu aj jazyková bariéra. Mrzí ma, že mladí dostávajú tak málo príležitostí.

V Trenčíne na hrade končíte slovenskú sezónu 15. júna. Čo ďalej?
Dušan: Odchádzame do francúzskeho Sedanu, kde budeme pôsobiť takmer do konca augusta.