Priaznivcom ho netreba zvlášť predstavovať, nakoľko aj on sa vrchovatou mierou pričinil o úspechy trenčianskeho futbalu.
Z Trebatíc do Trenčína
Futbalu sa upísal v rodnej dedine - v Trebaticiach, kde okrem žiackej a dorasteneckej kategórie hrával aj za mužov. Postupne spoznával náročnú futbalovú abecedu, získaval cenné skúsenosti, dával góly a vychutnával čaro tejto hry hier. Po ukončení základnej školy odišiel študovať odborné učilište TOS Trenčín (v roku 1963). Práve táto stredná škola bola v tých časoch takou futbalovou dorasteneckou základňou Jednoty Trenčín.
V tomto tíme začal aktívne hrávať za C-dorast, ktorý kompletne tvorili študenti tejto školy. Na základe svedomitých a zodpovedných výkonoch sa ešte v priebehu roka prepracoval až do A-dorastu Jednoty. Vtedy ho postupne trénovali - Bulla, Hubek, Rovňan. Okrem futbalu sa v učilišti venoval aj ľahkej atletike, doposiaľ je držiteľom už „bradatých“ školských rekordov v behu na 100 a 200 metrov. Bol všestranným športovcom, veď pričuchol aj k hádzanej. Nakoniec ho však opantala celoživotná láska - futbal.
Michal Vičan ho vybral do A-mužstva
V roku 1966, kedy Emil ukončil trojročnú učňovskú školu TOS-ky ho Michal Vičan, ktorý v tom období trénoval v Trenčíne „vytiahol“ do ačka mužov Jednoty. Klub pôsobil v prvej československej lige. Svoju premiéru mal v televíznom stretnutí proti VSS Košice (1:1), zápas sa mu pomerne vydaril. Hral na pravom krídle (namiesto zraneného Milana Navrátila), ktorý zhodou okolností bol jeho vzorom, ale zároveň aj konkurentom na tomto poste. Bola to preňho veľká česť, nakoľko v 18-člennom kádri bola vtedy silná hráčska konkurencia. Mužstvo tvorili známe osobnosti, bolo problémom dostať sa do jedenástky. Od tohto stretnutia ho tréner Vičan „zamontoval“ do A-mužstva. Potom do roku 1969 striedavo pôsobil v áčku a aj béčku Jednoty - až do roku 1970. Po skončení priemyslovky nastúpil na dvojročnú vojenskú prezenčnú službu do Dukly Banská Bystrica, ktorá vtedy hrávala v druhej celoštátnej lige a cieľom banskobystričanov bolo prebojovať sa do najvyššej súťaže. Emil si tu vybojoval stabilné miesto v základnej jedenástke.
Z Banskej Bystrice pod hrad a do Nového Mesta
Práve v období, keď Trenčín zostúpil do 2. ligy, sa Jankech vrátil z vojenskej prezenčnej služby opäť do tohto klubu, kde potom tri roky pôsobil v druhej najvyššej súťaži. Najskôr trénoval mužstvo pol roka Čemez, potom prišiel Javorek, do tretice Čambal. Pod jeho vedením sa v sezóne 1974/75 Trenčania prebojovali znovu do najvyššej súťaže. Káder sa medzičasom doplnil o niektoré nové tváre, trojica vekovo starších hráčov Emil Jankech - Vojtech Masný - V. Mojžiš odišla hrávať do Nového Mesta nad Váhom okresnú súťaž.
Skalku reprezentoval
vo futbale aj hokeji
V nastávajúcej sezóne si Novomešťania vybojovali postup do krajskej, vzápätí aj do vyššej oblastnej súťaže. V drese tohto klubu odohral tri majstrovské sezóny, z toho dvakrát postúpili do vyššej súťaže. Po skončení hráčskej činnosti vôbec nezatúžil po očakávanom trénerskom kurze, ale uprednostnil štúdium na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Popri tom ale vôbec na futbal nezanevrel, tomuto športu zostal naďalej verný, ale už iba na amatérskej úrovni. Ešte štyri sezóny odohral v mužstve Skalky nad Váhom, ba naviac, za túto obec začal hrávať aj okresnú súťaž v ľadovom hokeji. Futbalovú miniligu hral až do svojich päťdesiatich rokov. Obliekal aj dres starých pánov - v dobrej futbalovej partii v Biskupiciach.
Na čo rád spomína?
Vo svojej bohatej športovej kariére veľmi rád spomína na svoje seniorske začiatky, keď už ako 18-ročný futbalista sa prebojoval do vytúženého ligového výberu A-mužstva. Káder vtedy čosi znamenal, veď bol „nabitý“ menami hráčov zvučných mien - Rihošek, Šimončič, Pokorný, Hojsík, Schwartz, Čemez, Halmo, Mojžiš, Bartovič, Hochel, Urvay, Navrátil, Bencz, Masný, Koiš a pod. Jeho druhým nezabudnuteľným zážitkom bolo, keď v sezóne 1974/75 postúpil Trenčín znovu medzi československu futbalovú elitu.
Na čo by najradšej zabudol?
Na rok 1969, keď mal autohaváriu, kde vedno s F. Urvayom, neskôr s jeho budúcou manželkou sa prevrátili v aute. Emil na to tento nešťastný moment doplatil veľmi zle - zlomenou chrbticou a dvanásty hrudný stavec mal posunutý o dve tretiny. V najväčších letných horúčavách - v máji, júni, júli chodil v sádrovom korzete, postupne sa však z toho všetkého predsa len „vylízal“ a mohol pokračovať.
Futbal v jeho živote mu prihral veľa priateľov, kamarátov, známych, rovnako ako aj vedieť pretrpieť a „stráviť“ hocijakú krivdu.
Rodina je manželka Oľga a dvaja synovia
Emilova žena, ktorá sa v mladosti venovala krasokorčulovaniu, si musela postupne zvyknúť na to, že jej manžel je aktívnym futbalistom, ktorý veľa času prežíva na zelených trávnikoch - neraz aj mimo domova. Synovia Marek a Juraj kedysi hrali futbal za žiakov Biskupíc, navyše Juraj neskôr aj hokej za Duklu Trenčín a dostal sa do reprezentačného tímu Slovenska. Bol aj členom dorasteneckého tímu Dukly, ktoré po prvýkrát získalo v Považskej Bystrici titul federálneho majstra - po finálovom víťazstve nad Kladnom.
Je futbal v AS Trenčín na kolenách?
Doslova ho až trápia výkony a výsledky Corgoň ligového klubu - AS, ktorý je momentálne vo veľmi nepríjemnej a zložitej situácii - vypadnutí do 1. ligy. Je to horšie ako zlé a nebude to vôbec ľahké prinavrátiť sa späť medzi slovenskú elitu. Okrem toho, že je veľkým priaznivcom trenčianskeho futbalu, tak v zahraničí fandí predovšetkým Liverpoolu (konkrétne Škrtelovi) a AC Miláno.