Autobus

Menovať nemôžem, lebo práve na tú vyššie menovanú výbušnosť by som mohol popapulózne doplatiť. A to sa mi vzhľadom na veľkosť jeho laby a malosť mojej papuľky akosi nechce. Keď už sme konečne črevne úspešne spratali všetky klobásky, jaterničky a gulášiky, prišlo k lúčeniu. Poriadne sme sa vyoblizovali, ako sa na švagrovcov patrí a potom, ako sa ma švagor za zeleným plechovým plotom konečne zbavil, požiadal rodinného príslušníka, aby ma odviezol na autobusovú stanicu v neďalekom obľúbenom okresnom meste. Tam som mal podľa plánu presadať na medzinárodný spoj, ktorý ide z Banskej Bystrice až do ďalekého zahraničia, až hen pod večne zasnežený Hindúkuš, priamo do Uherského Hradišťa. Autobus pristál s miernym meškaním, ale väčšine cestujúcich znalých miestnych výčapných pomerov to zjavne nevadilo. Dopravný stroj bol preplnený. Vtedy sa to začalo... Ľudia sa tlačili na schodíkoch prvých dverí a všetci včítane vodiča vykrikovali „postúpte si ďalej do vozidla!!!“, najviac vykrikoval jeden pán, ktorý mal ešte jednu nohu vonku. Mal čierne naleštené topánky. Akonáhle sa dostal dovnútra a prepracoval sa k cestovnému lístku, zmenil rétoriku. „Čo sa tlačíte? Ste normálni? Čo nevidíte, že sme už plní?“ Ihneď po získaní cestovného lístka zhodil škrupinku vyliahnutého nevinného kuriatka, ktoré urgentne potrebuje pomoc a stal sa z neho neohrozený kohút – kráľ smetiska. Veď čo už vy s jednou nohou vonku, keď ja som už za vodou oboma vo vnútri? Hoci idem len po Handlovú? A vy až do Hradišťa? Našťastie sa do debaty „vmiesil“ šofér. „Tak moment dámy a páni. Kto kam cestuje? Prednostne vezmem tých, ktorí cestujú najďalej a nemajú iný spoj.“ Je zaujímavé ako ľudia rapídne zmenia názor na nejaký problém, keď sa ich už netýka. Ten pán X, (krycie meno „kohút“, ale väčšina ho nazvala nepublikovateľne inak), videl poloprázdny autobus. Akonáhle sa uvelebil na druhom schodíku označil spoj za nehorázne natrieskaný a ostatným odporučil počkať na spoj, ktorý pôjde o hodinu. Včítane mamičiek s deťmi na rukách a bez ohľadu na odporné marcové počasie. Za seba musím povedať, že v tej chvíli som sa hanbil, že som vnútri, lebo som cez sklo videl, kto ostal vonku... Ešte kým autobus odišiel, pristavil sa za nami takmer prázdny posilový spoj a mamičky sedeli v pohodlí. Na trase sa autobusáci vymieňali, ten prázdny šiel ako prvý, aby sa situácia neopakovala. Náš obľúbený organizátor dopravy v čiernych poltopánkach vystupoval práve v Handlovej. Hoci...

Vystupoval je hrdé slovo. Niekto z anonymného davu mu pritom nohou dôrazne pomohol. Na poslednom schode sa ešte snažil o nejaké inovované choreografické variácie lúčničiarskeho typu, ale blízke stomatologické stretnutie tretieho druhu s chodníkom bolo neodvratné. V autobuse nastala všeobecná úľava. Organizátor získal dočasnú cestnú lišaj. Šofér zavrel dvere a v panoramatickom zrkadle nad jeho hlavou sme videli, že sa usmieva. Dodnes neviem, komu tá noha patrila a ani ma to nezaujíma. Moja nebola, čo ma tak trochu mrzí. Taká šanca... Ak číta tieto riadky človek, ktorému tá noha patrila, tak mu dodatočne ďakujem za všetkých cestujúcich. Ten pocit mu budem do smrti závidieť.