„Bola som židovka, tak ma vyhodili a musela som chodiť do židovskej školy. V tom čase sa v mestečku Bánovce nad Bebravou začali pomaly ale isto prejavovať dôsledky riešenia židovskej otázky v Slovenskom štáte. „Museli sme nosiť žltú hviezdu, Židia boli vysťahovaní z domov na námestí. Na trh sme mohli chodiť nakupovať až po 10. hodine.“ Alžbeta bola jedináčik. Rodinu tvorili jej starí rodičia, rodičia a dedkov brat. V tom čase rodinu poznačili tragické udalosti i arizácia. „V roku 1941 zomrel starý otec, strýka deportovali. Postupne k nám chodili pre zlato, druhý deň zas pre kožuchy. Jeden človek mal záujem o naše gazdovstvo aj byt, kde sme bývali a označil otca za komunistu. Odvliekli ho do Ilavy,“ spomína Alžbeta. Zanedlho prišli gardisti aj pre ňu a mamu a odvliekli obe do zberného tábora. Tu sa rodina opäť stretla a náhoda chcela, že ich koncom októbra 1942 neposlali do Osvienčimu, ale dostali sa do pracovného tábora v Novákoch. Tu bývali a pracovali v dielňach až do vypuknutia Slovenského národného povstania.
Spoločne so skupinkou väzňov z tábora ušli do hôr a skrývali sa v bunkroch pod Čiernym vrchom. Nemci však ich úkryt objavili a hrozilo, že ich postrieľajú. Napokon však skončili vo väzení v Bánovciach, odkiaľ ich presunuli do Serede. „Tu nás ako rodinu rozdelili.“ Alžbeta s matkou sa nevyhli odtransportovaniu do nemeckých koncentračných táborov. Cieľom niekoľkodňovej ceste v dobytčích vagónoch bol Ravensbrück. „Zaevidovali nás, absolvovali sme kúpeľ a potom sme išli na baráky. Bola to dlhá budova a na každej strane boli trojposchodové postele, kde sme spali po šesť až deväť žien. Bolo tu všetko zavšivené. Každé ráno nás s veľkým krikom vyhnali na apelplatz a potom sa išlo do práce, vždy pod dozorom.“ Spočiatku bola mladá Alžbeta v lágri so svojou matkou, tá však ochorela a premiestnili ju inde. „Už som sa s ňou nestretla, až doma.“ Po mesiaci pobytu Alžbetu s ďalšími väzňami deportovali do Bavorska. „Cesta bola neuveriteľne strastiplná. Trvala 17 dní, počas ktorých vo vagónoch zomrelo veľa ľudí. Keď vojsko potrebovalo lokomotívu nášho vlaku, tak nás odstavili, vzali a potom ju vrátili. Hoci sa vojna chýlila už ku koncu a k Nemecku sa približoval front, pobudla ešte v dvoch táboroch patriacich pod známy koncentračný tábor Dachau.
„V marci 1945 nás zrazu Nemci z tábora vyhnali na stanicu. Nastúpili sme do vlakov. Zo Slovenska nás bolo sedem. Američania si náš vlak pomýlili s muničným vlakom a z lietadiel spustili streľbu. Dve Slovensky pri nálete zahynuli. Zostalo nás päť a rozpŕchli sme sa do kríkov okolo. Nemci sa nás pokúsili ešte dostať do vlaku, ale to už prichádzal front a zo všetkých strán sa ozývala streľba.“
Niekoľko dní a nocí sa skrývali v lese. „Pršalo, sedeli sme tam pod dekami, všade bolo zima a vlhko. Naraz prišli nejakí chlapi, ale videli sme, že to nie sú Nemci, dali nám chlieb a marmeládu a povedali nám, že môžeme ísť do dediny, kde nás schovajú sedliaci. Zopár dní, kým prešiel front, sme prežili na gazdovstve. Gazda nás dal do stajne do sena, doniesol aj polievku a v živote som tak mlieko nevypila ako vtedy. Vo vedre sme sa konečne poumývali. Keď sme zbadali ísť cez dedinu Američanov, vedeli sme, že je konečne koniec vojny, že sme oslobodení. Zavolali na kakao s koláčom, zobrali nás do sanatória, kde nás odvšivili, dostali sme nové čisté oblečenie a čisté postele,“ spomína na prvé dni slobody. Návrat domov sa však Alžbete skomplikoval kvôli zdravotným problémom. Cez Mníchov sa dostala do Prahy. „Tam som stretla jedného známeho a povedal, čo ty tu robíš, choď domov, mama ťa už hľadá. No zvítali sme sa až 2. augusta,“ dokončila svoje rozprávanie Alžbeta Schicková.
