ópiou. „Je to celkom iný svet,“ hovorí Rado, prezývaný Elvis, ktorý nám porozprával zážitky z tajomnej krajiny.
Výprave do severovýchodnej Afriky nepredchádzali žiadne zložité prípravy. Rozhodujúce bolo zarezervovať si letenky a nechať sa zavčasu zaočkovať. Proti žltej zimnici, žltačke, brušnému týfusu a meningitíde. Z Prahy cestovatelia vyrážali len so základnou výbavou, ostatným sa zásobili až na miestnych trhoch.
Po pár dňoch v hlavnom meste Addis Abeba sa trojica vydala na juhozápad. Zaujímali ich najmä kmene, žijúce v odľahlých oblastiach. Vzdialenosti prekonávali autobusmi, veľkú časť trasy však prešli pešo. Len s miestnymi sprievodcami. „Cestovali sme lokálnou dopravou. Chceli sme spoznať krajinu i ľudí. Nadýchnuť sa atmosféry,“ vysvetľuje Radoslav. „Čím ďalej sme boli od civilizácie, tým to bolo príjemnejšie. Každý deň bol prekvapením. Nikdy sme nevedeli, čo nás na novom mieste čaká.“
Džungľou i savanou
Cestovatelia spávali v stanoch alebo hoteloch, varili si na benzínovom variči, vodu filtrovali špeciálnou čističkou. „Málokde tu zoženiete sprchu. Aj miestni sa umývajú a perú v rieke, zriedkavo však nie je vyschnutá. Za celý mesiac sme sa kúpali možno trikrát. Takže sme pekne smrdeli,“ smeje sa.
Po vlastných zdolávali hustú zelenú džungľu, vyprahnutú savanu i nehostinné náhorné plošiny vo viac ako dvojtisícovej nadmorskej výške. „Aj keď sme prekonávali len malé prevýšenia, mali sme problémy s dýchaním. Je tam veľmi riedky vzduch a ostré slnko,“ vysvetľuje.
„Tunajší sprievodcovia sú zvyknutí na dlhú a náročnú chôdzu, veď z Etiópie pochádzajú najlepší bežci sveta. Stíhať im šesť-sedem hodín denne bolo niekedy ťažké, najmä keď nemali žiaden náklad. Len igelitku s dekou a troškou potravín.“
V národnom parku Omo
V Etiópii žije asi šesťdesiatpäť miliónov obyvateľov, ktorí hovoria osemdesiatimi rôznymi nárečiami. Každý kmeň má svoje tradície, jazyk a navzájom si nerozumejú. Slovenskí mládenci si v Afrike vystačili s angličtinou a rečou tela. Vo väčšine dedín stretli anglicky hovoriaceho učiteľa, ktorý im pomohol nájsť sprievodcu na ďalší úsek trasy. Príchod bielych do osady bol vždy atrakciou. „Veľmi ich zaujímalo, ako vyzeráme a čo robíme,“ hovorí Elvis. „Zhŕkli sa okolo a len nás pozorovali. Využíval som to na kreslenie. Keď niektorý z nich zistil, že ho portrétujem, stál rovno ako svieca a nik už sa pred neho nepostavil. Väčšinou to trvalo až do západu slnka.“ Domáci boli zvedaví, ale priateľskí. „Niekedy sme sa cítili, akoby sme sa neprišli my pozrieť na nich, ale prišli sa im ukázať. No časom sme si zvykli. Obyčajne nás pohostili kávou a praženými kukuričnými zrnami. Alebo nás pozvali občerstviť sa do ich domu,“ vykresľuje štedrosť prostých ľudí.
Surové mäso je špecialitou
Peter, Michal a Radoslav sa na začiatku cesty zaprisahávali, že budú dočasnými vegetariánmi. Obávali sa ťažkostí z mäsa, ktoré sa na uliciach voľne predávalo aj trojdňové. Napokon miestne dobroty ochutnali. Etiópskym národným jedlom sú kyslé placky indžira, do ktorých sa dáva kôpka vareného mäsa alebo šošovice. „Je sa rukami, placku používajú namiesto lyžice,“ opisuje Rado. Typické je aj včelárstvo: „V mede sú kúsky propolisu, vosku aj mŕtve včely, ktoré treba vypľúvať. Chutí však výborne. Zo skvasenej zmesi medu a vody sa vyrába obľúbené víno tadž.“ Značnú časť stravy tvorí hovädzie a kozie mäso. Pre kmene žijúce vo vyprahnutých savanách je stádo kráv často jediným zdrojom potravy. Mäsitú stravu obľubujú tiež v mestách. „V mäsiarskych reštauráciách v Addis Abeba sme videli bohatšie páriky, ktoré si na večeru objednali kilo surového mäsa a liter vína. S prípravou či bez stojí rovnako.“ Aj takto teda trávi africká mládež romantické schôdzky.
Chudobní, ale šťastní
„Etiópia je krásna a pohostinná krajina, kde nie je problém nájsť si priateľov,“ tvrdí Elvis. Ľudia sú tu podľa neho šťastnejší, aj keď väčšina z nich žije v chudobe. „Aj v slumoch sme videli usmiatych ľudí. Podľa mňa je to tým, že toľko nerozmýšľajú nad problémami sveta. Majú síce svoje starosti, ale nie až také zložité, aby si nimi lámali hlavu. Dôležité je nájsť si akúkoľvek prácu, ktorá ich aj tak bude baviť. Nerozmýšľajú totiž nad tým, prečo ju nerobiť. Hlavné je, aby prežili,“ myslí si. Nezamestnaných je veľa a voľných miest málo. Typické je, že úrady zamestnávajú nadbytočné množstvo pracovníkov. Každý z nich vykonáva iba jednu činnosť, len aby všetci mali robotu. „Množstvo ľudí sa tu živí obchodovaním. Ak má niekto zopár cigariet, žuvačky a servítky, predáva ich na ulici. Stalo sa nám, že sme dostali defekt uprostred ničoho a zrazu sa objavil chlapec, ktorý cestujúcim predával pražené zrno,“ rozpráva.
Civilizácia preniká aj do odľahlých oblastí
Pôvodné kmene, ktoré ich obývajú, sa dodnes držia svojich zvyklostí. Bývajú v domoch z drevených kolov a blata, vyrábajú jednoduchú keramiku, orú drevenými pluhmi, kovajú oštepy. „V niektorých častiach Etiópie sa obliekajú len preto, aby nechodili nahí. Oblečenie v ich prípade neslúži na ochranu pred chladom či slnkom. Doslova sa na nich rozpadá,“ vysvetľuje Radoslav. „Inde sa obliekajú, iba keď idú do mesta. Medzi svojimi však chodia holí.“ V Afrike vraj čas plynie úplne iným rytmom. Prekonať stopäťdesiat kilometrov autobusom trvá pre zlé cesty aj celý deň, zmeniť peniaze v banke často zaberie hodinu. „Je to úplne iný životný štýl. Etiópčania sa nemajú za čím ponáhľať, lebo by tým aj tak nič nedosiahli,“ domnieva sa mladý cestovateľ. Na čierny kontinent by sa v budúcnosti rád vrátil: „Afrika je výživná zem pre dobrodruhov.“
