Článok pokračuje pod video reklamou
TRENČÍN. „Ide skôr o ľudí, ktorí sa snažia zaimponovať svojmu okoliu. Chýba im vnútorné presvedčenie.“ O boji proti rôznym formám extrémizmu hovoril aj jeho zástupca Peter Minárik.
„Čo je podľa vás extrémizmus?“ spýtal sa riaditeľ Mičic. Vzápätí vysvetlil, že verejnosť zväčša vníma extrémistické činy inak, ako ich vymedzuje právo.
„Pre nás je extrémizmus definovaný v trestnom zákone,“ potvrdzuje Peter Minárik. „Ak sa niekto hlási k extrémistickej skupine a spácha trestný čin, ešte to neznamená, že mal rasový alebo extrémistický motív. Môže ísť o obyčajnú hádku o dievča alebo o príslušnosť k futbalovému fanklubu.“
Extrémisti v Trenčíne nie sú organizovaní
„Vieme o partiách, ktoré si vyhliadnu obeť a zbijú ju,“ priznáva Mičic. „Nemáme však informácie, že by to boli extrémistické skupiny. Muselo by sa to jednoznačne preukázať.“ Podľa neho má polícia zoznam jednotlivcov, ktorí k neonacizmu inklinujú, nie sú však organizovaní: „Som presvedčený o tom, že tu ani neexistuje skutočná extrémistická skupina. Extrémistické trestné činy, ktoré sa stávajú, vyplývajú skôr zo snahy páchateľa zaimponovať okoliu.“
Minárik dodáva, že „pravý extrémizmus je o presvedčení, o tom, že jeho prívrženci chcú niekoho podporovať alebo niečo propagovať“. Mladí neonacisti podľa neho často ani netušia, k čomu sa hlásia. Skôr hľadajú smer, s ktorým by sa identifikovali.
Pri pátraní po extrémistoch musí polícia prihliadať na ľudské práva. Podozrivú osobu môže skontrolovať len v zmysle zákona a na základe overených informácií.
„Nestačí, že o podozrivom niekto povie, že je neonacista,“ vysvetľuje Mičic. „Nemôžeme mu hneď prezerať mobil alebo ho vyzliekať, či niekde nemá vytetovaný hákový kríž.“
Neonacistom už v puberte
Napriek zvýšenej medializácii problémov spojených s neonacizmom, vedenie ÚJKP tvrdí, že situácia nie je horšia ako v minulosti. „V súčasnosti sa najviac prejavuje extrémizmus na školách. Niektorí žiaci tu priamo šíria fašistické myšlienky,“ hovorí Mičic. Veková hranica prívržencov pravicového extrémizmu podľa neho väčšinou nepresahuje dvadsaťpäť rokov: „Dospievajúca mládež často hľadá spôsob odporu proti spoločnosti.“ Kritický vek je vraj v sedemnástich, keď adolescenti páchajú priestupky, alebo sa dopúšťajú trestných činov. Aj keď ich túžba prejaviť sa trebárs hajlovaním časom odznie, záznamu v trestnom registri sa už nezbavia. „Najúčinnejšia prevencia je výchova v rodine,“ myslí si Minárik. „Rodič musí vedieť, čo jeho dieťa robí.“ Mičic s ním súhlasí: „Polícia nie je všemocná. Pôsobí ako represívna zložka a nemôže nikoho trestne postihnúť preventívne. Keby existovala stopercentná prevencia, boli by sme bez roboty.“
Špeciálne akcie obťažujú občanov
Ako uviedla Katarína Hlaváčová, hovorkyňa Krajského riaditeľstva PZ, akcie zamerané špeciálne proti extrémizmu sa konajú minimálne raz štvrťročne. Podľa Mičica je ich počet primeraný: „Každá preventívna akcia je zároveň aj zásahom do určitých ľudských práv a pokoja bežných radových občanov. Snažíme sa to minimalizovať. Nebolo by im príjemné, keby do baru, kam sa chodia normálne baviť, vtrhli každé dva týždne kukláči.“ Súbežne s kontrolou extrémizmu policajti vo vopred vytipovaných baroch monitorujú výskyt hľadaných osôb, drog, nalievanie alkoholu mladistvým a dodržiavanie autorského zákona. Aj preventívna akcia, pri ktorej nebol nikto zadržaný, je podľa Mičica úspešná: „Aj negatívna informácia má pre nás hodnotu.“ Zdôrazňuje, že razie po podnikoch tvoria len malú časť policajnej práce v oblasti extrémizmu: „Základom je denno-denná činnosť našich operatívnych pracovníkov, ktorí sa v civilnom oblečení pohybujú v teréne a zbierajú informácie.“ Ich poznatky potom spracováva policajný špecialista na extrémizmus.
Okrem toho kriminalisti náhodne sledujú internet a v spolupráci s mestskou políciou sa zameriavajú i na sprejerov maľujúcich fašistické znaky. „Extrémizmus má mnoho podôb a my preto musíme reagovať veľmi širokým záberom,“ dodáva Mičic.
Kamery nevidia všetko
Podľa náčelníka mestskej polície Františka Országha má až osemdesiat percent mestských kamier nočné videnie. Podľa kriminalistov to však neznamená, že každý záznam je použiteľný. „Jeho kvalita závisí od množstva faktorov, ako je osvetlenie, poveternostné podmienky či vzdialenosť,“ objasňuje Minárik. „Stáva sa, že vidíme trestný čin, ale spáchali ho dve „machule“. Keďže ide o obrovské súbory, aj ukladaním záznamu na server sa môže znížiť ich kvalita.“
Ani páchateľa, ktorého tvár sa podarilo zachytiť, však polícia nemusí vypátrať. „Na Slovensku je päť miliónov ľudí, nehovoriac o obrovskej migrácii študentov a zamestnancov v Trenčíne,“ uviedol Vladimír Vonkomer, riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ Trenčíne. „Záznam niekedy iba potvrdí fakt, že trestný čin sa naozaj stal a poškodený si ho nevymyslel.“ Zistiť páchateľa a nájsť dostatok dôkazov na jeho obvinenie už je na pleciach kriminalistov a vyšetrovateľov.
Napadnutých polícia chráni
Obete útoku napadnutie často neohlásia. Podľa Mičica je vtedy polícia bezmocná: „Môžeme riešiť len prípady, o ktorých sme informovaní. Je to aj o občianskej statočnosti. Obavy poškodených bývajú neprimerané.“ Napadnutí sa podľa neho často boja odvety zo strany útočníkov alebo jednoducho nechcú vypovedať ako svedkovia.
Ak polícia zistí, že sa podozrivý snaží po začatí trestného stíhania pomstiť, vyšetrovateľ môže prokuratúru požiadať o uvalenie väzby. „Dokážeme poskytnúť primeranú ochranu každej tejto osobe,“ tvrdí Mičic. „U závažnejších trestných činov existuje aj inštitút utajeného svedka.“ Vo väčšine prípadov vraj stačí, že policajti útočníka na ťažkosti, ktoré si môže spôsobiť vyhrážkami, upozornia.
