NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Pri pohľade na trosky a zničenú budovu musí mať neznalý turista pocit, že tu pred pár dňami skončila vojna. Budova salaša je dnes absolútne zdevastovaná.
Nevstupovať! Nebezpečenstvo úrazu!
Strecha je v rozvalinách, okná porozbíjané a ich rámy povytŕhané, oporné strešné trámy dolámané a popadané krížom-krážom. V jednotlivých miestnostiach bez strechy už rastú stromy a chátrajúce tehlové múry ich príjemne ochránia pred nepriazňou počasia. Zvyšky strechy môžu každú chvíľu spadnúť. Medzi plechmi, škridľami a sklom na zemi popadané trámy sú už obrastené machom. Čo sa dalo zužitkovať, ľudia dávno ukradli. Steny dotvorili graffiti. Na zničenej budove je nápis: „Nevstupovať!!! Nebezpečenstvo úrazu.“ Podľa okoloidúceho turistu je takáto tabuľa priam pozvánkou pre milovníkov adrenalínu niečo zaujímavé zažiť a vidieť v ruinách. Miesto, zďaleka obchádzajú dokonca aj bezdomovci, či narkomani.
Vybudovaný bol už pred prvou svetovou vojnou
Podľa spomienok Vladimíra Slávika (77), salaš vznikol už pred prvou svetovou vojnou. „Pôvodne to bolo hospodárstvo s 80-100 hektármi. Keďže sa nachádzalo mimo mesta, bolo nevyhnutné postaviť tu aj obytné priestory. Nachádzala sa tu i stodola pre seno a ďatelinu a mal kapacitu okolo tristo kusov oviec. Nechýbala tu ani maštaľ pre kravy,“ hovorí bývalý predseda poľovníkov a legenda novomestského poľovníctva Vladimír Slávik. Salaš patril k jeho „srdcovým“ záležitostiam. Zaujímavosťou je, že aj napriek hlbokým vrtom sa nepodarilo naraziť na vodu. Na salaš ju preto dovážali z lomu na somárikoch, ktorých tu tiež chovali.
Naposledy tu žila rodina Pavlíkovcov
Podľa spomienok majiteľky zničeného objektu, v čase pred druhou svetovou vojnou sa tu mlátilo obilie, dojili ovce, robila žinčica, ovčí syr. Okolo dvesto oviec chodievali pravidelne strihať chlapi z Beckova. Na salaši žila rodina Pavlíkovcov s troma deťmi. Už vtedy tu bola zavedená elektrina. S úsmevom spomína na obľúbeného čierneho barana, ktorého všetci volali Churchill. Bol miláčikom. Majiteľka salaša ešte dnes cíti vôňu čerstvého posoleného a popaprikovaného syra so skyvou voňavého domáceho chleba, ktorý tu piekli.
Situáciu zachraňovali poľovníci
Po vojne a znárodnení tento objekt dostala Poľnohospodárska škola. „Približne po desiatich rokoch salaš ponúkli Poľovníckemu združeniu,“ spomína. Už začiatkom šesťdesiatych rokov budovy chátrali a stará budova pre ovce i stodola boli zdevastované.
„Poľovníci všetko opravili a zreštaurovali. Vznikla tu krbová i spoločenská miestnosť. Nechýbala komora i kuchyňa s návštevnou halou. Salaš mal vysokú úroveň. Dokonca tu viseli obrazy od akademického maliara Novomešťana Viktora Bilčíka,“ smutne spomína skúsený poľovník, ktorý tu spolu s priateľmi odpracoval vyše štyritisíc brigádnických hodín.
Poľovnícke združenie zaniklo v roku 1995. Ako dodáva, „pokiaľ budem žiť, nikdy do tejto lokality nezájdem. Nemohol by som sa na zruinovanú budovu pozerať.“
Na salaši sa aj strieľalo
V priestoroch salaša vzniklo dokonca „tanečné kolo“ a vybudovali sa dve strelnice, na batériu a na skeet. Podľa slov Vladimíra Slávika sa tu pravidelne konali preteky v streľbe na asfaltové terče, populárne „holuby“. Robili tu aj akcie pre deti, kynológovia organizovali i celoštátne podujatia. Na salaši sa konali aj poľovnícke zábavy. „Nočný pohľad z lesa na rozžiarené mesto bol nádherný,“ dodáva Slávik.
Bodkou za všetkým bol požiar salaša
Smutná z tejto situácie je aj majiteľka zničeného objektu. Posledným klincom do rakvy bol požiar, ktorý museli likvidovať hasiči. „Salaš niekto pred pár rokmi úmyselne zapálil. Dovtedy bola funkčná ešte aj strecha. Tú oheň úplne zničil, nosné trámy popadali a prehoreli,“ vysvetľuje. Ako ďalej hovorí, salaš chcela naposledy odkúpiť približne pred troma rokmi skupina jaskyniarov. Budova bola už vtedy dosť poničená, ale zďaleka nebola taká zdevastovaná, ako dnes. Tí si to však rozmysleli. „A neznámi ľudia napokon rozkradli všetko, čo sa dalo. Zmizli kachle, gauč, stoly, stoličky i ďalšie zariadenie,“ hovorí sklamane.