Trenčín. Jej vernisáž sa uskutočnila v utorok 22. januára vo výstavnej sieni Trenčianskeho múzea.
Zo života rumunských Slovákov
„Máme bohaté kontakty na Slovákov žijúcich v zahraničí, najmä na Dolnej zemi v Maďarsku, vo Vojvodine, čo často prezentujeme rôznymi výstavami. Ešte sme ale nemali výstavu o rumunských Slovákoch. Aj preto ma oslovilo, keď sme dostali ponuku zo Slovenského národného múzea prezentovať niekdajší život Slovákov v rumunskom Nadlaku,“ povedala riaditeľka Trenčianskeho múzea Katarína Babičová, ktorú prekvapila aj prítomnosť troch potomkov vysťahovaných Slovákov, dnes žijúcich v Trenčíne. „Túto výstavu sme pripravili v roku 2003 pri príležitosti dvestého výročia príchodu Slovákov do Nadlaku. Tu mala aj premiéru, potom putovala po Rumunsku. Prezreli si ju už aj obyvatelia viacerých miest na Slovensku. Do Trenčína prišla zo Žiliny,“ vysvetľuje nám kurátorka výstavy Jarmila Gerbocová zo Slovenského národného múzea v Bratislave.
Uskutočnilo sa niekoľko emigračných vĺn
Podľa dokumentov, prvých približne dvesto rodín prišlo do Nadlaku v roku 1803. Podľa kurátorky sa uskutočnilo niekoľko migračných vĺn osídľovania. Ako prví prišli osídlenci zo Slovenského Komlóša, Békeščaby, Sarvaša. Až neskôr prichádzali aj ďalšie rodiny z rôznych oblastí južného Slovenska. Slováci si so sebou priviedli aj učiteľa – Dávida Samca a rok po usadení si povolali i prvého farára – Jána Keblovského. Vtedy mali už vybudovanú v Nadlaku aj svoju prvú školu.
Národné povedomie sa u nadlackých Slovákov stotožňovalo s cirkevnou príslušnosťou. Cirkevný evanjelický zbor v roku 1804 mal dvetisíc duší a v roku 1822 už mali postavený evanjelický kostol – inak najvyšší na Dolnej zemi.
Slováci v Nadlaku boli veľmi zruční
Prichádzalo tu mnoho remeselníkov, čo sa prejavilo aj na architektúre. Ako starostliví hospodári vysúšali močiare, ktorých bolo veľa, a tak získavali poľnohospodársku pôdu. Augustín Tamáš sa narodil v dedinke Bukovec. V Nadlaku vyštudoval slovenské gymnázium, žije tu jeho matka s mladšou sestrou a ďalšie príbuzenstvo. Ako 27-ročný sa v roku 1975 na dovolenke pri mori zoznámil so Slovenkou, s ktorou sa aj oženil. Prišiel na Slovensko a usadil sa v Trenčíne. „Za matkou a sestrou cestujem aj dva razy do roka. Veď popri bratrancoch a sesterniciach tam mám aj veľa priateľov, spolužiakov z gymnázia, takže čulé kontakty si stále udržiavam. A príbuzní tiež prichádzajú na Slovensko.“ Ako hovorí, súžitie Slovákov s Rumunmi je výborné. Bežné je, že aj oni rozprávajú po slovensky. Ako si Tamáš spomína, už dedo vraj zisťoval ich rodokmeň – pochádzali z Veľkého Krtíša. Pôvodne mali priezvisko Tomáš, ale rumunskí úradníci to akosi pomotali, až z toho zostal Tamas.
Požiadavky na slovenské školy predkladali do parlamentu
Z Pitvaroša do Nadlaku nie je ďaleko – kameňom by si dohodil. Keď sa však po prvej svetovej vojne Rakúsko – Uhorsko rozpadlo, Pitvaroš zostal v Maďarsku a Nadlak sa stal hraničným mestečkom na rumunsko-maďarských hraniciach. „Na rozdiel od Rumunska v Maďarsku v medzivojnovom období panovala tvrdá maďarizácia. Nepomáhali žiadosti o ustanovenie slovenských základných ani stredných škôl. Táto situácia pokračovala aj po druhej svetovej vojne, hoci požiadavky na slovenské školy predkladali až v parlamente. Mnoho Slovákov teda využilo repatriačný zákon a odchádzali na Slovensko - slobodní aj ženatí, najskôr si našli prácu a potom za nimi prichádzali celé rodiny,“ spomína Michal Majo, ktorého predkovia sa zo severného Slovenska presťahovali najskôr do Nadlaku a keď tu pôdy na hospodárenie ubúdalo, v roku 1815 sa aj s ďalšími slovenskými rodinami usadili o niekoľko kilometrov severnejšie a založili obec Pitvaroš.
Chcel pracovať u Neheru
„Na Slovensko som prišiel sám v roku 1945 a zdržiaval som sa v Bratislave. Nebolo mi ľahko, pretože som mal maďarské školy, takže po slovensky som sa ešte iba učil rozprávať i písať. Až keď prišli rodičia s celou rodinou v roku 1948 na Slovensko a usadili sa v Sládkovičove, šiel som za nimi,“ spomína na pohnutú mladosť Michal Majo, ktorý sa vyučil za krajčíra a jeho snom bolo žiť v Trenčíne a pracovať v odevnej fabrike u Neheru. Cestičky jeho osudu boli veľmi kľukaté. Do Trenčína sa dostal až v roku 1968 a viac ako osemdesiatročný tu žije aj dnes.
Rumunskí Slováci udržiavajú zvyky a tradície
Ľudské osudy sú veľmi pestré, čo potvrdzujú aj rozhovory. A ukazuje to aj výstava na viacerých paneloch prezentujúca spôsob života nadlackých Slovákov, ich kultúru, obyčaje, bývanie, architektúru, dobové odevy, keramiku a ďalšie predmety každodennej potreby. Vidieť, že Slováci v Nadlaku dobre zapadli do tamojšej spoločnosti. No ako to tvrdia aj ich súčasníci, dodnes pri slávnostných príležitostiach nosia slovenské kroje, udržiavajú zvyky a tradície a rozprávajú starou slovenčinou. Výstava v Trenčianskom múzeu potrvá do 15. februára.