Trenčín. „Mal som možnosť spoznať viac miest Slovenska, ale aj keď tu žijem iba tretí rok, až tu sa cítim ako doma,“ hovorí. Mesto mu prirástlo k srdcu i vďaka možnosti od roku 2007 vnímať kultúru a šport z pohľadu reportážneho fotografa. Od utorka 15. januára vystavuje svoje fotografie z cesty po Rumunsku v Kultúrnom a metodickom centre OS SR.
Ako dlho fotografujete?
- Moje fotografické sny siahajú do mladosti, keď som tajomstvo čiernej komory začal objavovať s krstným otcom. Do fotoreality, aj keď iba laickej, ma priviedla až v roku 2003 prvá filmová zrkadlovka Canon. Ostal som verný značke, ale lákala ma jednoduchosť a rýchlosť digitálneho procesu. Pred troma rokmi som si kúpil prvú digitálnu zrkadlovku rovnakej značky, ktorá mi robila garde i v Rumunsku.
Prečo bolo práve Rumunsko cieľom vašej cesty?
- Dôvodov je viac. Od silnej chute fotografa vrátiť sa do čias, keď život na Slovensku bol pomalší, až po zaujímavý a nečakaný nápad na sedačkovej lanovke počas lyžovačky v Tatrách. Môj kamarát vtedy rozprával o svojich koreňoch v Rumunsku a ja som v hlave snoval plán. Túžil som vnímať všetkými zmyslami a okamžite tie zážitky aj vychutnávať. Pravidelnosťou a termínmi nasiaknuté Slovensko som vymenil za bezstarostné Rumunsko. Bez cestovného sprievodcu a tvrdého plánu cestovky iba s lístkom na vlak, kamarátmi, fotoaparátom a chuťou fotiť.
Nápad bol teda spontánnym, ako dlho trvali prípravy na cestu?
- Na prvé stránky cestopisu by som napísal: Týždeň príprav a neutíchajúca vášeň. Do posledných chvíľ sme nevedeli, koľkí pôjdeme. Poznali sme len dátum nášho návratu. Trasu sme upravili ešte v posledný deň príprav. Odchádzali sme vlani v júli, rovno z Pohody. Zvyšok cesty nám v žilách prúdil adrenalín a ja som tak mohol vychutnávať reportážnu fotografiu plnými dúškami.
Čo vás na krajine a ľuďoch najviac upútalo?
- Zažili sme mnoho krásnych, silných a nezabudnuteľných chvíľ. Osobitým zážitkom bol náš neplánovaný nocľah v pravom rumunskom salaši. Na tretí deň našej cesty, po 21 kilometroch šľapania neznámou dolinou a upozorneniach lesných robotníkov, že medveďa možno stretnúť iba v noci, sme začali hľadať miesto pre stany. Snaha nájsť to najbezpečnejšie nás zaviedla až k salašu pod najvyšším vrchom Rumunska (2544 metrov vysokým Moldoveanu). Zážitok, ktorý by sme ťažko hľadali v nejakom katalógu predstavoval čerstvo nadojené mlieko a hrudku kukuričnej kaše (mamaliga) naplnenej bryndzou. Spali sme v miestnosti s otvoreným ohniskom a ranné lúče cez zadymenú povalu boli určite zážitkom číslo jeden.
Prečo ste sa rozhodli fotografie z cesty vystavovať?
- Dôvod bol prozaický, chcel som sa podeliť o zážitok a darovať ľuďom pohľad na dnešné Rumunsko inými očami. Situácia, keď väčšina mojich známych ma od cesty odhovárala, mi bola silnou motiváciou. Šiel som do Rumunska s otvorenou dušou a zažil som presný opak ako všetci tí okradnutí, oklamaní a znechutení. Snaha vystavovať bola tiež túžbou podeliť sa o zážitky s ľuďmi, ktorí nemajú prístup na internet a na môj blog.
Z koľkých fotografií ste vyberali tie, ktoré ste napokon vystavili?
- Výstavu tvorí vyše šesť desiatok fotografií. Sú medzi nimi čiernobiele aj farebné. Čiernobiele mi umožnili zachytiť kontrast mesta a príjemných ľudí a farbou som chcel vyjadriť svoju osobnú radosť z turisticky nepoškvrnej prírody a podeliť sa o výhľady, ktoré mi pohorie Fagaraš darovalo. A z koľkých som vyberal? Musím sa priznať, že selekcia mi robí problémy vždy a bola pre mňa tá najťažšia vec i teraz. Vyberať som musel z pomedzi viac ako tristo fotografií.
Výstavu Rumunsko 2007 si môžete pozrieť do 18. februára.
Autor: ĽS - TN