Dramatický osud Štefana Pilárika

fan Pilárik.

BECKOV. Po rôznych životných peripetiách v roku 1652 Štefan Pilárik opúšťa prestížne miesto dvorného kazateľa Gabriela Illešháziho na Trenčianskom hrade a prichádza na faru do Beckova. Cirkevný historik Jozef Ľudovít Holuby o jeho vyše desaťročnom pôsobení v tomto slovenskom mestečku uviedol, že „...rozšíril kostol o pavlače, postavil organ za 120 ríšskych toliarov, odlial dva nové zvony a zaviedol peknú vokálnu a inštrumentálnu chrámovú hudbu. Ale zažil tu aj veľa bolesti a prenasledovania zo strany nepriateľov protestantizmu.“

Kňaz, sudca a kat
Najfanatickejším prenasledovateľom „kacírov“ bol František Nádašdy, v mladosti horlivý evanjelik. S učením Martina Luthera sa zoznámil počas univerzitných štúdii v Nemecku, verejne s ním sympatizoval až do svadby s dcérou palatína Mikuláša Esterhazyho, čerstvého odpadlíka od protestantizmu. Do lona cirkvi sa vrátil aj mladý gróf Nádašdy a urobil skvelú kariéru – stal sa krajinským sudcom. Odvtedy sa životné cesty oboch: Nádašdyho a Pilárika dramaticky zauzlili a ich osudy sa vyvíjali diametrálne odlišným spôsobom...

Pred prenasledovaním
sa ukryl v maštali
Vo štvrtok pred druhou nedeľou po Zjavení Pána v roku 1661 obdržal Pilárik od vlastníka „patronátneho práva“ výzvu, aby sa do soboty „pratal“ z beckovskej fary. V ten deň bude cez Beckov prechádzať so štyristo ozbrojenými jazdcami na svadbu mladého grófa Botiahnyho s dcérou Gabriela Illešházyho na Trenčianskom hrade a osobne sa presvedčí, ako jeho príkaz splnil. Nádašdy prišiel k fare až v druhom slede, keď sa Pilárika pokúšali odviesť na hrad k jeho ochrancovi Mikulášovi Tökölymu jeho dvaja sluhovia. V neprehľadnej trme-vrme sa mu podarilo nepozorovane – ujsť do blízkej maštale. Tam ho dve nebojácne Beckovčanky ukryli pod slamu a maštaľný hnoj a vchod clonili vlastnými telami. Po márnom prekutaní fary a okolia zhabal Nádašdy celý Pilárikov majetok: klenoty, šatstvo, knihy, náradie i dobytok za jeden a pol tisíca zlatých. V „dobytom“ kostole dal odslúžiť katolícku omšu. Dva strieborné kalichy pridal k ostatnému lupu. Až okolo polnoci sa podarilo ustarostenému Imrichovi Tökölymu vyslobodiť živého a zdravého Pilárika z nevoňavého úkrytu a odviesť na hrad.

Ako chcel Nádašdy zúčtovať s kacírskym kňazom
Ešte sa ani nestačil spamätať z prežitej hrôzy a straty „časného majetku“, už Nádašdy hrozil „šturmom“ na Beckovský, vynikajúco opevnený, hrad a vzápätí diktoval „medový“ list, ktorým ho pozýval – na štvrtok – do Čachtíc na „pokonávku“. Vráti mu všetky zhabané veci, nahradí škodu a aj beckovským a kálnickým evanjelikom otvorí kostol... Len keď sa pokorí. Pilárik sa nepokoril.
O podivuhodných udalostiach na nádvorí Čachtického hradu, ktoré sa stali v onen pamätný štvrtok, Pilárikovi porozprával očitý svedok, senický mešťan Daniel Nodutari: „Čachtický pán pozval na hrad grófov a zemanov z celého okolia, aby sa prišli pozrieť, ako potrestá kacírskeho kňaza. Dal založiť veľkú vatru a keď sa plamene zodvihli nad hradné múry, kat priniesol zhabané knihy a kňažské rúcho, ktoré sám Nádašdy s hanlivými výrokmi na vašu hlavu hodil na plamene.

Biblia v plameňoch nezhorela
Odrazu sa strhla búrka, dážď hranicu takmer uhasil. A vtedy si katovi pomocníci všimli, že jedna z kníh zostala v pahrebe celá, neporušená. Bola to latinská Biblia. Prikázal napichnúť ju na ražeň a nechať zhorieť na popol. Keď ju plamene začali oblizovať, opäť sa strhla veterná krútňava, nezhorené listy Biblie krúžili ako motýle nad hradným nádvorím. Jeden neporušený list spadol Nádašdymu rovno do lona. Gróf Révay ho chcel prečítať, no Nádašdy mu ho vytrhol z ruky a sám začal prekladať latinský text: Kvet vädne, tráva usychá, ale slovo Hospodina zostáva na veky... Zdalo sa mi, že zbledol, pochytila ho triaška a chystal sa odísť, keď mu dvorný šašo zložil takúto poklonu: Pán gróf, keď teba diabli v pekle takto piecť budú, ako sa budeš cítiť. A ešte som si všimol, že mnohé listy z Biblie a vašich kníh si ľudia odniesli ako vzácne relikvie na pamiatku...“
Pravda, tento mešťan zo Senice, očitý svedok čachtickej udalosti, ktorú nasledujúce generácie povýšili na legendu, nemohol vedieť, že Pilárikova upaľovaná knižnica, jedna z mála na Slovensku, obsahovala okrem prastarej rodinnej Biblie vzácne literárne skvosty a unikáty a ich zničenie vzdelaným šľachticom bolo dvojnásobným barbarstvom.

Ušiel cez múry mestského opevnenia
Po čachtickom autodafé prenasledovanie Pilárika nadobudlo ešte obludnejšie formy. Najspoľahlivejší priaznivec Imrich Tököly odišiel k otcovi Žigmundovi na Spiš a ani v pohostinných domoch Imricha Džbánovského a Jonáša Medňanského nenašiel najbezpečnejší azyl. Gróf Esterházy sa mu začal vyhrážať, že keď ho dolapí, upečie ho na ražni ako upiekol Nádašdy jeho kňazský plášť a mäsom pohostí trúchliacich beckovských a kálnických luteránov. Na Vianoce pred prenasledovateľmi ušiel cez mestské opevnenie – pomocou povrazu.
Po jedenásťročnom pôsobení v Beckove odchádza Pilárik aj od hrobov svojich troch detí, ktoré sa mu tu narodili i zomreli – na pozvanie grófa Ľudovíta Nyáryho a mestskej rady za farára do Senice. Ale aj tu mu prichodilo vypiť kalich horkosti až do dna.

Na trhu otrokov ho predali za 50 forintov
Tretieho septembra 1863 sa dostal do tureckého zajatia, kde ho na trhu s otrokmi predali za 50 forintov. Po roku sa mu vydaril útek. Otrasné zážitky spracoval v epicko-reflexívnej skladbe „Sors Pilarikiana“. V prekvitajúcej Senici, pod ochranou cirkevného patróna, majiteľa Branča, dokonca postúpil – stal sa seniorom. Po obvinení z podnecovania dvoch vzbúr poddaných i z účasti na Wesselényiho povstaní, vydaní zatykača a vypísaní odmeny sto zlatých za jeho hlavu, musel často meniť miesto pobytu. Najdlhšie sa ukrýval vo Veľkých Levároch. Napokon, na dobre krytom voze židovských obchodníkov, opúšťa vlasť. V upadajúcom exulantskom mestečku Neusalza v Nemecku (teraz Neusalza – Sprenberg) prijal miesto farára. Prispel k jeho rozvoju, podarilo sa mu postaviť nový kostol, v ktorom kázal po česky a nemecky. Prilepšoval si aj spisovateľskou tvorbou, budoval už tretiu knižnicu. A omladol. Po smrti manželky v roku 1675 sa opäť oženil a ako 73-ročnému sa mu narodil posledný syn, Izaiáš Nicefor.

Ako sa vyvíjal osud Františka Nádašdyho?
Po drvivej porážke Turkov na troch hlavných úsekoch – na jar v roku 1664 – viedenský dvor unáhlene uzavrel tzv. Vašvarský mier, mimoriadne nevýhodný pre víťaza. Ktosi mu dal dokonca prívlastok „biedny“. Nespokojnosť neskrývali ani „stĺpy krajiny“: palatín Wesselényi, chorvátsky pán Peter Zrinský, Frantíšek Rákoczi, Štefan Thököly, František Frangepán a krajinský sudca František Nádašdy, ku ktorým sa postupne pridávali ďalší vplyvní šľachtici a zemania.

Za prípravu sprisahania skončil na popravisku
Nezmyselné status quo chceli zmeniť – za pomoci Francúzov a Turkov – detronizáciou Habsburgovcov. Akcia „Muránskej skupiny“, ktorá vošla do dejín ako Wesselényiho sprisahanie, bola v roku 1669 prezradená a jej hlavní aktéri ušli pred pomstou cisára Leopolda do Sedmohradska a Turecka. Zrinského, Frangepána a Nádašdyho, u ktorého našli štvormiliónový fond sprisahancov, uväznili a v apríli 1670 vo Viedni popravili. Ich majetok pripadol korune. Pozostalí po Františkovi Nádašdym dlho spomínali na jeho posledné slová pred popravou, keď im cisár milostivo povolil návštevu: „Ľahšie by sa mi opúšťalo toto slzavé údolie, keby som mal pri sebe, alebo aspoň mohol vidieť neohrozeného a znamenitého kňaza Štefana Pilárika. Pravdu mala jeho Biblia, ktorú som tak ľahkovážne dal páliť: „Kvet vädne, tráva usychá, ale slovo Hospodina zostáva na veky!“

Podľa J. Ľ. Holubyho spracoval Štefan Šicko