„V Novom Meste nad Váhom žijem už štyri roky. Mám tu nevestu, vnúčatá, dokonca už aj pravnučku, takže som sa vrátila za nimi. Tento kraj mi je veľmi blízky.“ Trochu jej tu snáď len chýba rozmanitá móda veľkomesta. O tom ale, či majú slovenské ženy vkus, vôbec nepochybuje. „Pozrite si napríklad výšivky našich babičiek a prababičiek. Už len farby dokázali ladiť veľmi citlivo. Možno len dnešné dievčatá nedokážu občas odhadnúť, čo im skutočne pristane. Podliehajú takzvanej módnej panike“. Ona sama si nikdy nepripadala ako výnimočne oblečená žena, aj napriek tomu, že bola priamo pri zdroji informácií, čo bude pre danú sezónu v móde. „Uprednostňovala som skôr klasiku. Blúzka, sveter, sukňa, či chanelovský kostým s určitým aktuálnym prvkom. Z dizajnérskych kolekcií mám veľmi rada napríklad Ninu Richi.“
Žurnalistika začala odevnou školou
Svoju novinársku kariéru Emília Šándorová začala v denníku Smena, neskôr prešla do týždenníka Novosti Bratislavy, až kým nezakotvila v redakcii časopisu Móda. „Mám odevnú školu, takže žurnalistika s módnou tématikou mi naozaj učarovala,“ vysvetľuje. Časopis vznikol v roku 1951 a jeho vtedajším poslaním bola „Výchova ku vkusu a estetickému cíteniu“, čoho sa vraj v redakcii poctivo držali. V móde začala ako kultúrna redaktorka, neskôr časopis viedla. Kultúre sa venovala šesť rokov, potom prešla do vedúcej funkcie. „Časopis som viedla devätnásť rokov a mám z toho obdobia nezabudnuteľné zážitky.“
Vytúžený Paríž a Prêt a Porter
„Veľmi veľa sme vtedy písali o kultúre bývania, stravovania, správaní sa v spoločnosti, či profily umelcov, dizajnérov.“ Doba nebola ľahká, a tak sa niekdajší redaktor len tak do zahraničia nedostal. „Chodievali sme však na prehliadky módy východného bloku, čo bolo niečo ako Prêt a Porter v Paríži.“ Inšpiráciu vraj v tej dobe získavali najmä zo zahraničných časopisov. „Zachytenie módnej línie nebolo v tom období jednoduché. Potrebovali sme vidieť aj tvorbu západných kultúr, preto časopisy ako ELLE, Burda, Brigita, Le echo de la Mode a rôzne iné sme pre redakciu objednávali,“ spomína. „Mali sme vlastnú dielňu, v ktorej sa šilo zhruba dvadsať modelov mesačne,“ spomína Emília Šándorová. Tie sa vraj používali na fotenie do aktuálneho čísla a módne prehliadky po Slovensku, ktoré organizovala redakcia. „Nemali sme, žiaľ, k dispozícii tie tkaniny, ktoré zahraniční dizajnéri používali, ale snažili sme sa to zvládnuť. Našťastie s nami spolupracovala módna redaktorka a návrhárka Vlasta Hegerová, ktorá bola veľmi šikovná,“ ďalej vysvetlila niekdajšia módna redaktorka. K pravému „módnemu žriedlu“, ako svet módy nazvala Emília Šándorová, sa redaktorky dostávali aj pomocou modelov dodávaných z pražského Ústavu bytovej a odevnej kultúry. Dnešným módnym časopisom vraj trochu závidí, že majú možnosť výberu rôznorodých módnych variácií. „Na Slovensku je dnes už niekoľko dobrých návrhárov, s ktorými môžu redaktorky módnych časopisov spolupracovať - či už je to napríklad Mikloško, alebo Lýdia Eckhardt a iní,“ uznáva.
Módna fotografia včerajška
Vzhľadom na obtiažnosť vycestovania do zahraničia nebolo jednoduché v období socializmu nafotiť módne editoriály, či len sezónne fotografie. „Viete, náš časopis bol síce mesačník, no vyrábal sa vždy štyri mesiace dopredu. Tak si predstavte, čo to bolo, spracovávať v septembri Vianoce bez všetkých tých výdobytkov techniky,“ spomína. Z jej rozprávania je citeľné, že práca redakčného dvorného fotografa Karola Kállaya bola na nezaplatenie. „Nikdy nezabudnem, ako sme pripravovali vianočné čísla. Bez snehu, ľadu a jedličiek sa vyrába veľmi ťažko. Našťastie sme v Tatrách na Podbanskom „mali“ chatu Karola Kállaya, ktorý spolu s manekýnkami a módnou redaktorkou vyčaril zimné módne fotografie nafotené v nádhernom prostredí s vianočnou náladou,“ spomína s úsmevom.
Kultúra jazyka
Kultúra jazyka súčasných médií je v poslednom období veľmi diskutovanou témou. Pripája sa aj šéfredaktorka niekdajšieho ojedinelého slovenského módneho časopisu. „Nerada by som hodnotila a kritizovala. Keď si však spomeniem na našu prácu, tak viem, že sme sa už vtedy snažili ženám prinášať všetky, aj nové názvy v odievaní. Niekedy sa nedalo nájsť adekvátne pomenovanie, tak sme to museli konzultovať s jazykovým ústavom. Slovenčina je dosť bohatý jazyk na to, aby sme mohli veci pomenovať správne. Dnes sa pozriem na stránky časopisov a vidím tam napísané: sukňa je doplnená kusom vrchnej časti odevu... Veď kus môže byť chleba, ale prečo oblečenie?“. Súčasné časopisy majú podľa nej menší deficit kultúry jazyka, to je vraj pri dnešných možnostiach naozaj škoda.
Ženská problematika vždy aktuálna
Problematika žien sa od čias minulých veľmi nezmenila. „Možno je rozdiel len v tom, že v tej dobe sme sa my novinári snažili byť veľmi citliví a nenapísať do príbehu všetko“. Ženské témy ale podľa skúsenej novinárky stále rotujú. „Pravidelne sa opakujú problémy s výchovou detí, problémy v manželstve, či šikanovanie žien a nedocenenie ich práce,“ opisuje. Faktom však ostáva, že tieto témy boli tabu. „Dnes sú podobné témy opisované často necitlivo“ zamýšľa sa Emília Šándorová.
Vianočné témy bez cirkvi i s ňou
Vianoce počas minulého režimu nemali na Slovensku cirkevný podtón. Oslavám sviatkov pokoja sa do vianočných periodík nehľadali témy ľahko. „Štedrovečerné zvyky a jedlá našťastie prechádzali,“ vysvetľuje. Zaujímavé však bolo, že vianočné zvyky zo zahraničia boli povolené a nie tabuizované. „Obyčajom slovenským, ale aj ostatným sa medze nekládli. Písali sme o tom najmä cez príbehy ľudí a tak to bolo neškodné aj pre vtedajšiu ideológiu. Cez spomienky starších ľudí sa dali priblížiť cirkevné zvyky,“ spomína. „Som rada, že moje kolegyne nemajú v hľadaní vianočných tém také problémy, aké sme mali my. Prajem im aj čitateľom, aby možnosť slobodného výberu tém v tejto problematike prinášala všetkým potešenie,“ uzatvára Emília Šándorová.
Autor: Alexandra Štullerová – Koreňová