Žila v rokoch 1560-1614 a počas svojho relatívne krátkeho života jej padlo za obeť vyše šesťsto dievčat. Dievčatá utýrané bodaním nožmi a pálením rozžeravenými železami. Zbičované zemianske devy, ktoré našli svoju smrť v ľadovej vode Váhu. Ženy, ktorým vkladala do genitálií rozžeravené železo a ony v neskutočných bolestiach odchádzali zo sveta. Neúprosné fakty zo života tejto temnej postavy našich dejín. Utrpenie poddaných a častokrát úplne opustených dievčat nemalo konca. Jej sadistické činy unikali dlho spravodlivému trestu. Podľa viacerých historických údajov bola v maskovaní svojich zločinov navyše veľmi dôsledná a za sebou mala aj mocných mužov. Jej manželom bol župan a hlavný kapitán uhorských vojsk František Nádašdy a palatín Thurzo jej neľudské činy dlho prehliadal…
Jej osud však napokon spečatil súd, ktorý ju poslal za mreže jedného zo svojich sídiel. Čachtický hrad sa stal jej posledným pôsobiskom. Za jeho múrmi po štyroch rokoch väznenia zomiera…
Nielen pravých filmárov opantal príbeh krvavej šľachtičnej!
Aký lepší filmový scenár si môže režisér priať? Skutočné udalosti, historické fakty, násilie, smrť. Dejový scenár a prostredie zaujme každého diváka. Náročného znalca filmu, ale i priaznivca senzácií a dramatických scén. Filmové klapky s týmto námetom cvakali po celom svete. Tvorcovia sa dodnes predháňajú, kto vymyslí pútavejší príbeh. Elisabeth Bathory už v minulom storočí „očarila“ francúzskych filmárov, Slovák Juraj Jakubisko jej venoval veľkú časť svojho tvorivého života. „Príbeh Alžbety Báthoryovej vo filme vychádza z historických skutočností, ale aj z tzv. „bielych miest“ histórie a fantázie režiséra Jakubiska,“ hovorí Dana Gáliková, hovorkyňa spoločnosti Jakubiskofilm. Vo filme čachtickú pani vykresľujú nie ako krvilačnú vrahyňu, ale ako obeť svojej doby, ako bohatú a vzdelanú grófku, ktorá bojuje s intrigami palatína Thurza, snažiaceho sa dostať k jej majetku. Niektoré exteriéry pre film, ktorý bude mať premiéru na jar budúceho roku, sa nakrúcali aj na Čachtickom hrade. „Tieto scény sa objavujú najmä v úvode filmu, kde sú veľmi ľahko identifikovateľné,“ dodala Gáliková.
Príbeh o krvilačnej grófke zaujal aj falošných bratislavských filmárov Ladislava Fabianiča a Emila Barča. Najskôr uctievaní a obletovaní umelci medzi nádhernými čachtickými dievčatami a potom väzni. Pykali za to, ako „vypiekli“ s mnohými Čachtičanmi.
V Čachticiach sa bude nakrúcať
Píše sa rok 1961 a obecný rozhlas v Čachticiach rozhlasuje senzáciu. „Prišli k nám filmári, bude sa nakrúcať film Čachtická pani,“ s úsmevom začína svoje rozprávanie Helena Šimová (67). Práve ona sa mala stať jednou z nových filmových hviezd. Ponúknutému päťdesiattisícovému honoráru a možnosti nakrúcať ďalšie filmové scény v zahraničí by neodolal nikto. Ani mladá a veľmi pekná učiteľka Helena. Videla sa už na filmovačke v Juhoslávii, Taliansku i v Rakúsku. A navyše-údajní tvorcovia filmu boli sympatickí muži… „A tak sa stretli čachtickí ochotníci, medzi ktorými si „filmári“ hľadali talenty. A tých bolo naozaj neúrekom. Divadelný súbor mal dobré meno nielen v dedine, ale aj v širokom okolí. Nádejným hercom v kaštieli okamžite zadeľovali úlohy a hneď nás fotili na pasy,“ hovorí dodnes populárna herečka.
Rola Dory Szentešovej pre krásnu Čachtičanku
Helena Šimová dostala napokon jednu z hlavných postáv filmu. Postava Alžbety Báthoryovej bola „vraj“ obsadená, ale úloha Dory Szentešovej stála za to! Dorota Szentešová totiž pre svoju krvavú pani obstarala najviac dievčat, ktoré v jej rukách zahynuli. Podieľala sa aj na ich mučení a týraní. Čo by to bol za film bez tejto postavy a pravej ruky krvavej grófky.
„Už výber samotných postáv rozčertil niektorých ochotníkov. Uznávaní členovia súboru dostali malé úlohy. Tí, ktorí sa nevedeli naučiť poriadne ani text, dostali role väčšie,“ smeje sa a zároveň dodáva: „Námestie bolo plné a staršie dámy sa producírovali, len aby chytili dobrú filmovú rolu. A filmári točili, točili a točili. Z každej strany.“ Po Čachticiach zrazu behali samí pandúri, slúžky a jazdci na koňoch. Celá dedina závidela všetkým, ktorí sa cez komparz dostali do filmu a onedlho sa budú kúpať v peniazoch!
Nezaplatili nič a všetci ich aj tak hostili
Režisér Ladislav Fabianič a kameraman Emil Barč získali u obyvateľov Čachtíc rýchlo veľkú popularitu. Falošné preukazy s rafinovanými pečiatkami v nich nenechali nikoho na pochybách, že preslávia Čachtice a ich obyvateľov. V súkromí ich hostili, po nociach sa zabávali, zadarmo pili a jedli. „Na jednej zo zábav úplne zmorili mladé čachtické dievčatá. Na nasledujúce ráno totiž potrebovali zničené, unavené a strhané tváre. Záber na mladé a utrápené ženy, ktoré boli v jednej z pivníc oslobodené pred smrťou, musel byť dôveryhodný. A tak sa v prospech filmu bujaro oslavovalo a tancovalo až do rána,“ vysvetľuje Helena Šimová.
Napriek tomu, že „filmári“ nič neplatili a stále sľubovali prísun veľkých financií, ktoré neprichádzali, dlho neboli nikomu podozriví. Veď ich kamera vyzerala profesionálne a ich obrovské úsilie tiež. Čo na tom, že napokon vysvitlo, že v kamere nebol ani vložený film. Žiadne maskovanie, žiadne líčenie. Dôvera miestnych bola prehnane obrovská.
Napokon sa všetko prevalilo…
Falošní filmári boli v Čachticiach s prestávkami už vyše mesiaca. Avšak peňazí stále nebolo a bez nich sa natáčať nedá. Sľuby sa neplnili a načas sa filmovanie aj prerušilo. Jedným z rozhodujúcich momentov mohol byť aj fakt, že na manévroch v Novom Meste nad Váhom bol niekto z bratislavskej Koliby. Ten o žiadnej filmovačke, samozrejme, nič nevedel. A tak milým filmárom začínalo „prihárať“. Títo filmoví „maniaci“ nenatáčali totiž iba v Čachticiach. „Filmovali na viacerých miestach Slovenska, aj v Bratislave. A všade rovnaký scenár. Dlhy, zábavy, žiadne platenie. V septembri 1961 skončili na súde a každý z nich dostal niekoľko rokov. Záverečný verdikt poroty znel: Sú odsúdení za poškodzovanie dobrého mena Československého filmu!,“ spomína Helena Šimová. Na súde v Bratislave sa sudkyňa pýtala na jej pohľad na tento podvod. „Čakala, že poviem, ako veľmi nám ublížili a ponížili nás. Bola som mladé, vtedy dvadsaťjedenročné dievča a brala som to s humorom. Moje slová ju šokovali! Dala by som im diplom v zlatom ráme a so zlatými písmenami, ako nás všetkých dobehli,“ smeje sa. Identita fešných Bratislavčanov bola napokon odhalená. Išlo o fotografov zo závodného časopisu. Na súde sa aj odvolali, nepomohlo to. V chládku za mrežami možno rozmýšľali, aký film natočia najbližšie. Vraj, ak by ich boli nechali pracovať, film o čachtickej pani by boli určite natočili. Tvrdili to až do konca vyšetrovania…
Čachtičania si vytrpeli svoje a Helenu odviedli v putách
Z Čachtíc sa stali pre mnohých „Filmárovce“ a prišli prvé posmešky. „Šoféri prechádzajúci našou obcou sa vytŕčali z okien svojich áut a rukami „natáčali“ obec. Najodvážnejšie čachtické dievčatá sa vtedy otočili a ukázali im holý zadok. „Za mnou jedného dňa prišiel policajt s vtedajším pomocníkom verejnej bezpečnosti a nasadili mi putá!, ale to bolo iba zo žartu.“ Helena Šimová však na svoje „filmárske“ zážitky nespomína v zlom: „Bola som uveličená a tešila sa, kde všade pôjdem. Črtalo sa Rakúsko i Juhoslávia. Dovtedy som bola najďalej v Prahe!“ Potvrdzuje, že sú aj obyvatelia z obce, ktorí sa na túto tému zhovárať nebudú za nič na svete! Svoje určite zohrali aj rôzne nepravdivé fámy, ktoré sa začali šíriť medzi ľuďmi i v médiách. O tlačení skutočných obrovských balvanov do kopca, o nekonečnom opakovaní mnohých náročných scén, o natáčaní na extrémnych miestach, kde sa nikdy nič netočilo. „Mnohí ľudia so slabšími nervami to zo začiatku nezniesli. Pobrali si dovolenky, aby zmizli všetkým z očí a ostali radšej doma. Ja sa z toho smejem dodnes,“ pričom zo slov predstaviteľky Doroty Szentešovej necítiť štipku zatrpknutosti ani hnevu. Napriek tomu, že ju v Čachticiach po tejto afére zo školy načas prepustili a preradili až do Trenčianskych Stankoviec. Podľa jej slov by šla natáčať aj dnes. A ľutuje, že dodnes nikoho nenapadlo natočiť o tomto legendárnom podvode žiadnu paródiu alebo komédiu.
Z pani učiteľky zostala „navždy“ Báthoryčka…
Napriek tomu, že Helena Šimová vo filme mala stvárniť rolu dohadzovačky dievčat Dory Szentešovej, navždy je spojená s úlohou Báthoryčky. A tak po príchode zahraničných hostí do tejto obce pod hradom rada oblieka na seba vždy usmiata sympatická rozprávačka dobové kroje a krvavá grófka ožíva. „Stárla aj Báthoryčka, stárnem i ja. A tak ju vždy pripomeniem v dobových háboch cudzím turistom počas nejakých osláv v našej dedine. Len škoda, že naposledy bola moja parochňa taká malá, že sa mi do nej ani hlava nechcela vmestiť. A to bola privezená až z Martina,“ smeje sa. Popularitu medzi svojimi žiakmi mala vždy veľkú. Prevažná väčšina z nich sa však nikdy nedozvedela, aká „nádejná hviezda filmového plátna“ stála pred ich školskými lavicami a tabuľou. A tak mnohí z jej bývalých zverencov zo Základnej školy v Čachticiach i zo Základnej školy na Ulici kpt. Nálepku v Novom Meste nad Váhom, kde prežila prevažnú časť svojej pedagogickej praxe, sa dozvedia možno až dnes, že ich učila „pravá ruka Alžbety Báthoryovej“, Dorota Szentešová.
