Článok pokračuje pod video reklamou
ení ako aj všetci členovia poroty.
TRENČIANSKE TEPLICE. Dejinná a vývojová scéna modernej slovenskej vojnovej a povojnovej fotografie mala a nateraz stále má svoje osobnosti. Patril sem okrem Karla Plicku aj Viliam Malík (1912), fotografický samouk a dokumentarista slovenskej histórie. Stále vitálny, pracovne činný, svieži, optimisticky naladený a vždy usmiaty Viliam Malík tvrdí, že ho fotografia sprevádzala celý život. „Snáď preto, že stále tvorím som nezostárol,“ hovorí posledný žijúci predstaviteľ medzivojnovej moderny. Z tohtoročného Art Film mal samostatnú výstavu.
Fotoaparát nosí stále so sebou
Malík stále veľa cestuje a vždy má naporúdzi fotoaparát. „Fotografujem srdcové záležitosti a to, čo vidím zaujímavé, aj v kúpeľnom mestečku Trenčianske Teplice, kde žijem." Medzi jeho prvé fotoaparáty patril Föigtländer, ktorý mal veľmi kvalitný objektív. Tento typ aparátu využíval fotograf Karol Plicka na portrétnu fotografiu. Zbierku fotoaparátov obohacoval pri každej možnej príležitosti, keď boli peniaze.„Fotografoval som s Leicou, ale aj kópiou Contaxu – Kyjevom. K srdcu mi prirástol fotoaparát Horizont. Poviem príklad. Pokiaľ som s Leicou urobil dva obrázky vedľa seba, objektív značky Horizont mi fotografovanú plochu zachytil svojím objektívom v jednom zábere.“ Malík sa spoliehal vždy na kvalitné fotoaparáty. V súčasnosti do jeho zbierky pribudol ďalší v poradí pätnásty fotoaparát.
Vedel zúročiť svoj talent
Za sedemdesiatpäť rokov amatérskej i profesionálnej fotografickej činnosti sa vyprofiloval na popredného československého fotografa. Zaradil sa medzi prvých, ktorí si osvojili moderné videnie prostredníctvom fotoobjektívu. V dokumentárnej, reportážnej, portrétnej i umeleckej tvorbe pri práci s fotoaparátom bravúrne využíval svoj výrazný talent.„Snom fotografa je, aby vždy dokázal odfotografovať niečo nové, čo upúta, zaujme oko čitateľa novín, časopisov." Ako tvrdí, u fotografa na veku nezáleží. „Ak sa dožijem trojcifernej číslovky - sto rokov (chýba päť rokov),ak ma nohy budú niesť, hlava myslieť, budem stále fotografovať.“ Podľa neho totiž ešte svoju najlepšiu fotografiu nestačil urobiť. „Mohol som ich mať „nacvakaných“ sto, keby som bol rýchlo stihol stlačiť spúšť svojho fotoaparátu.“
Pohotový fotoreportér s kvalitným obrazovým spravodajstvom
V týchto dňoch až do 27. novembra vystavuje vo výstavnej sieni Ľudovíta Štúra, v Galérii Univerzitnej knižnice v Bratislave. Odbornú i laickú verejnosť fascinuje obrázkami, ktoré sa stali jeho životnou výpoveďou: čistič topánok pri Carltone (1935), Propeler na Dunaji, čulý ruch pod Michalskou bránou (vežou), otvorenie Obchodného domu B. Brouk (dnešný OD Dunaj), všetko dokumentárne zábery z roku 1938, kedy pôsobil už dva roky (1936) ako fotoreportér obrazového spravodajstva Československej tlačovej agentúry (ČTK). Po vzniku samostatného Slovenského štátu (1939) prešiel na pozíciu externého fotoreportéra do Slovenskej tlačovej kancelárie (STK).
Filmy sušil v čistom liehu
Na otázku, ako autor aktuálnych fotografických momentiek dokázal technicky pohotovo dodávať fotografie do dennej tlače, pokojne sumarizoval: „Bolo to za pomoci liehu. On je de facto predchodcom digitálu. Hneď, ako som mal film vyfotografovaný, utekal som do bratislavskej Ymky. Tam sme mali fotolaboratórium s tmavou komorou. Keď som film vyvolal, vysušil som ho v čistom liehu a do jednej hodiny boli novinárske fotografie formátu trinásťkrát osemnásť centimetrov vyrobené. Do Prahy som ich posielal večernou poštou.“
Dokumentarista Tatier
Viliam Malík nezaprel v sebe fotoreportétra profesionálna a po veternej kalamite nafotil aktuálne zábery prvých momentov prírodnej katastrofy. V jeho fotografickej zbierke sa nachádzajú veľkoplošné obrazy Belianských Tatier, gazdovské drevenice, kostolíky z Oravy, či tragická povodeň z roku 1953. Autorove čierno – biele i farebné snímky vždy pôsobili a pôsobia pokojným, harmonickým a vyrovnaným dojmom. Okom neustáleho pozorovateľa sa snažil nadviazať na dielo nestora slovenskej fotografie profesora Karola Plicku. „Ako rodáka z Bratislavy, lákala ma tatranská príroda. Aj preto v roku 1951 sme sa s rodinou presťahovali do Tatranskej Kotliny. Až do dôchodku bol zamestnaný v Tatranskom liečebnom ústave respiračných chorôb.
Prežil život medzi dvoma miestami a „šichtami“
V súčasnosti autor žije striedavo v Tatranskej Kotline a Trenčianskych Tepliciach. „Nesťažujem si na vyše deväťdesiat prežitých rokov, sprevádzaných radosťami i starosťami. Veď prevažnú časť života som prežil dvoma pracovnými „šichtami“ – zamestnaním a množstvom hodín strávených mojim milovaným koníčkom – fotografovaním v tmavej komore, kde som vyrobil tisíce rôznych dokumentárnych reportážnych i portrétových fotografií.“
