Naozaj otec od vás vyžadoval, aby ste boli dospelá už po narodení a chodili ste sama do škôlky?
Raz som išla do škôlky sama. Nejako mi otec neotvoril dvere, možno ma nepočul, lebo bol asi sústredený na svoje verše. Nevedela som, čo mám robiť, tak som odišla do škôlky.
Do akej miery sú vaše rodinné príbehy, o ktorých rozprávate v Banánových rybičkách pravdivé?
Poviem to jednoducho: To škaredé je pravda, to pekné som si vymyslela.
Váš otec bol právnik a básnik?
Áno. Doktorát však získal až po nežnej revolúcii ako 80-ročný. Tesne pred doktorátom v roku 1948 ho totiž vyhodili z právnickej fakulty a nemohol vykonávať právnickú prax. Bol strelmajster, bagrista, pracoval na píle a meral vodné toky s ostatnými právnikmi, inžiniermi a lekármi, ktorí mali problémy s režimom.
Vydal niekto jeho básne?
U nás nie, ale v Kanade a v Austrálii ich vydala ukrajinská komunita.
Vo filme Díky za každé nové ráno hral otca hlavnej predstaviteľky Ivany Chýlkovej Franciscek Pieczka. Do akej miery sa podobal na vášho otca?
Môj otec vyzeral úplne inak, ale gestami a razanciou pohybov bol veľmi podobný Pieczkovi. Keď som ho videla na skúškach, povedala som si – to je on.
Zachránili ste človeka, ktorý chcel skočiť z Nuselského mosta.
Išla som taxíkom, uvidela som ho a povedala taxikárovi, aby zastavil. Prišla som k nemu, on ma spoznal a spýtal sa, či som to ja. Povedala som, že áno a že by som sa mu chcela osobne predstaviť. Tak prišiel. Chcel skočiť z mosta z nešťastnej lásky.
Nechceli ste vy niekedy skočiť z mosta?
Neviem, či situácia bola niekedy taká krízová, aby som skutočne vážne nad tým premýšľala. Ale zúfalstvo som, samozrejme, niekedy pociťovala.
Napríklad vtedy, keď ste sa chceli utopiť vo vani, ako o tom píšete v jednej svojej knižke?
To bolo z nešťastnej, pubertálnej lásky a trochu nadsadené. Ale keď je človek nešťastný a zúfalý, premýšľa o všeličom.
Mávate niekedy depresie?
Neviem, či sú to depresie. Mám pocit, že človek niekedy hovorí, že má depresiu a pritom je smutný. Je v podstate normálne smutný a oprávnene, lebo nemá dôvod byť veselý. Takže neviem, či je to depka. Myslím si, že v podstate je to asi v poriadku a k životu to patrí. Ide iba o to, prežiť tú smutnú chvíľu, povedať si, že snáď bude kompenzovaná niečím pekným
S manželom žijete spolu už tridsať rokov. Máte radu na šťastné manželstvo?
Povedala by som, že je dobré nedávať si veľké ciele. S manželom som sa zoznámila na druhom kilometri päťdesiatkilometrového pochodu Praha - Prčice a odvtedy ideme spolu. Ale naším cieľom boli iba Prčice.
Kto je u vás hlava rodiny?
Moja matka.
Naozaj vás stále vychováva a kontroluje?
Rozhodne. Včera večer mi napríklad telefonovala: „Kde si? Zajtra máš vystúpenie, musíš sa vyspať.“ Ja okamžite reagujem ako dieťa – že pôjdem spať, keď ja budem chcieť a keby som aj nespala, je to moja vec. Moja matka povie: „Tak poď.“ A ja idem.
Radíte ľuďom, ako prekonať problémy. Dostali ste sa do situácie, že aj vy potrebujete poradiť?
Stále potrebujem rady. Na každého útočím, aby mi okamžite poradil. Ale fakt je, že keď počujem cudzie rady, aj tak urobím niekedy podľa svojho. Ale mám čo porovnávať.
Akú najlepšiu radu ste dostali?
Možno ju iba dostanem. Jedna z dobrých rád bola: Poď k nám na FAMU. Vtedy som chcela ísť študovať žurnalistiku, stretla som kamaráta a povedal: Vykašli sa na žurnalistiku, poď na FAMU. Poslúchla som ho a neľutujem.
Píšete ďalšiu knihu?
Chystám knižku, v ktorej budú rady a citáty. Moja vydavateľka by ju chcela vydať ako darček pod vianočný stromček.
Moderovali ste cestopisný televízny program Zanzibar a precestovali ste kus sveta. Kde sa vám najviac páčilo?
Cestovala som hlavne po Európe a veľmi sa mi páči v Paríži. Ale žiť by som tam asi nechcela, keby sa mi nedarilo dobre. Paríž sa musí užívať, takže tam by som musela byť veľmi dobre situovaná.
Veď ste. Alebo nie?
Nie v medzinárodnýchmeradlách.
