Netrúfol si odmietnuť domorodú hostinu
zo svojej ďalšej exotickej expedície z Papui-Novej Guinei. Z krajiny, kde ešte nedávno ľudia hodovali pri ľudskom mäse ulovených nepriateľov, z krajiny, kde akýkoľvek odev je úplnou zbytočnosťou. Z miest, kde sa v príbytkoch býva vo výške päť metrov nad zemou na kmeňoch stromov…Nová Guinea je obrovským etnografickým múzeom tejto planéty. Hoci bez skvostných historických pamiatok, zato s ukážkou života, ktorý fungoval týmto spôsobom na počiatku nášho ľudstva… A v malom guinejskom mestečku, ktoré má aj svoje letisko víta návštevníkov múzeum vystavujúce ľudské lebky. Lebky, ktoré sú trofejami kmeňa Asmatov, známych lovcov lebiek. Mnohé majú na boku výrazný otvor. Ním vyťahovali miestni kanibali svoju lahôdku….
Pururambo – tak znie
na uvítanie pozdrav domorodcov
Hoci v preklade znamená tento výraz „Vitajte, dobrí ľudia“, aj tak platí jediné. Ak začujete názov Papua-Nová Guinea, každému sa ihneď vybavia najznámejší kanibali sveta. Nová Guinea je druhý najväčší ostrov sveta, ktorý je geograficky rozdelený na pásmo hôr a pásmo nížin. V horách je civilizácia podstatne pokročilejšia. Z politického hľadiska sa tento ostrov delí na dve časti. Východná časť bola oslobodená po druhej svetovej vojne od Japoncov a bola pod správou Austrálie. Táto časť získala v roku 1975 nezávislosť a vznikla Papua-Nová Guinea. Západná časť ostrova bola v minulosti pod holandskou koloniálnou správou. Dnes patrí toto územie Indonézii. „Naším hlavným cieľom bola nebezpečná oblasť nížinných pralesov,“ začína svoje pútavé rozprávanie Peter Ondrejovič.
Krajina neslávne preslávená kanibalizmom…
Kanibalizmus je už na výraznom ústupe. Ešte donedávna sa tu odohrávali krvavé boje medzi domorodcami. „Vojny a vyvražďovanie tu boli urputné. Zapojených do nich boli stovky i tisícky ľudí. Množstvo z nich zahynulo a víťazné strany oslavovali svoju výhru kanibalistickými hodami. Namiesto pečených prasiatok si bojovníci opekali ľudské údy. Jedli okrem vnútorností všetko, končatiny i mozog človeka,“ spomína na praktiky domorodcov beckovský cestovateľ. Svoje jedlo veľmi radi pripravujú v banánových listoch a v pahrebách. „Misionári, ktorí na Papuáncov začali pôsobiť, urobili veľký pokrok pri potláčaní ľudožrútstva domorodých obyvateľov. Ľudské mäso nahradila bravčovina, ktorú ostrovania milujú a nevzdajú sa jej. Chovajú prasatá a v pralesoch šípmi lovia ich divokých predkov, ktorých si potom opekajú,“ dodáva Becko, pritom ukazuje unikátnu fotografiu lovca s lukom a ešte zakrvaveným šípom. „Pevne verím, že tento šíp už nebol ešte nedávno zabodnutý v ľudskej koži,“ dúfa beckovský cestovateľ, ktorý bol v tejto oblasti po prvýkrát v živote. Prízvukuje, že kanibalizmus v tejto oblasti úplne nevyhynul. „Existujú tu ešte skupiny s ľudožrútskymi sklonmi, ale musel by som spoznávať túto lokalitu roky, aby som presne vedel, kde ich hľadať,“ dodáva po mojej otázke, či sa nebál o svoj život. Pozoruhodné je, že donedávna kanibalistické etnikum Asmatov je dnes vďaka misionárom úplne civilizované. Avšak agresivita v ich krvi drieme….
Loveckému remeslu sa zaúčajú už malí chlapci
Luky a šípy ovládajú Papuánci od najmenších chlapcov až po najstaršieho muža. Lov je pre nich otázkou prežitia. V minulosti to bola ešte závažnejšia úloha, keďže sa stále bojovalo na život a na smrť. Dnes lovia najviac divoké prasatá, ryby či kazuáre-vtáky, podobné pštrosom. Výzbroj je doslova praveký. Kamenné sekery, trojzubce, luky. Zaujímavým spôsobom lovia ryby. „Chytajú ich na termitie larvy, ktoré dajú do košov pod papradie halúzky a ponoria do vody. Ryby tak pohodlne vytiahnu v košoch,“ rozpráva Peter, ktorý zároveň spomína na domorodú pochúťku. Stravovacím bonbónikom, ktorý vyskúšal sám na vlastnej koži, sú larvy chrobáka nosorožčíka. Je to veľký chrobák s klami. Peter počas celej výpravy nevidel ani jediného. Domorodci ich postupne vyjedajú. Hoci je Becko v bežnom živote vegetarián, odmietnuť domorodcom ponúknuté jedlo sa nevypláca. „Možno by už pri mojom nesúhlase neboli agresívni, každopádne by sa však urazili. Preto som musel urobiť vegetariánsku výnimku,“ vysvetľuje. „Jedia a upravujú aj banány, ktoré v pralese voľne rastú. Trhajú ich však úplne zelené a nezrelé a nechcú sa dať presvedčiť, že keď zožltnú a dozrejú, sú omnoho chutnejšie,“ s úsmevom spomína.
Riešenie partnerskej nevery? Krvná pomsta!
Zaujímavé bolo počúvať postrehy o „manželskom“ živote domorodcov, kde muž žije v partnerstve s viacerými ženami. Pri spoznávaní fyzických krás svojho partnera tu neutají nikto nič. Väčšina domorodcov, obývajúcich prales, chodí úplné nahá. „Skúmať túto rodinnú otázku nebolo vôbec jednoduché. Nepoznali sme ich domorodý jazyk. Čo je však jednoznačné, v prípade nevernosti prichádza na rad krvná pomsta. To je jedným z hlavných dôvodov ich šarvátok. Tento krvavý problém nedokážu napraviť ani misionári. Ak však muž zomrie, môže si nájsť žena iného partnera a odísť za ním do nového obydlia. Po úmrtí partnera sa ženy i deti rozídu po nových osadách, kde ich príjmu. V jednej osade obvykle žijú iba jedna-dve rodiny. Ženy nie sú teda obetované, ako to býva zvykom v niektorých iných zaostalých kútoch sveta,“ vysvetľuje sociálnu situáciu Peter Ondrejovič.
Adresa bydliska: „Dom na stračej nôžke“ alebo „papuánske mrakodrapy“
Obyvatelia v najagresívnejších a najbojovnejších územiach ostrova presiaknutých krviprelievaním sa pred útočníkmi chránili vo svojich príbytkoch. „Domy si stavali vo výškach od piatich až do dvadsiatich metrov. Do ich priestorov vychádzali po provizórnych rebríkoch a na noc si tam nosili aj chované prasatá, či svojich psov. V súčasnosti už kmeňové vojny ustupujú a stromové domy sa stávajú pre ich obyvateľov nepohodlnými. Postupne strácajú svoj význam. Trendom je dnes bývanie v nižších chalúpkach jeden až dva metre nad zemou. Tie sú svojou výškou izolované od močaristej pôdy, ktorá je domovom Papuáncov,“ vysvetľuje Ondrejovič. Stromové chatrče však mali aj svoju ďalšiu výhodu. Vo výškach sa vyskytoval vánok, ktorý ich bránil pred útokmi komárov, prenášajúcich maláriu.
Posadnutie „zlým duchom“ končí vraždou
Domorodí Papuánci sa dožívajú maximálne 40 rokov. Najväčšou príčinou úmrtnosti detí je malária. Peter pridáva ďalšie informácie: „Toto infekčné ochorenie je skutočná „metla“ na deti. Matke, ktorá mala šesť detí, bežne prežije jediné. Ostatné podľahnú tejto nákaze. Dospelí už majú vybudovanú svoju imunitu a ich organizmus si vytvorí ochranné látky. Nízky priemerný vek dospelých bol v minulosti spôsobený predovšetkým medzikmeňovými pomstami a vojnami. Posadnutie zlým duchom bol tiež dôvod mnohých vrážd medzi miestnymi domorodcami. Mnohí z nich si bez príčiny vytvoria predstavu, že im ich sused uriekol psa alebo ženu a jediným východiskom a spôsobom vyliečenia je to, že ho ide zabiť.“ Napriek tomu, že Papua-Nová Guinea je zaostalou oblasťou sveta, novodobý mor AIDS tu zatiaľ neprepukol tak, ako v Afrike. Promiskuita tu totiž nie je bežnou vecou…Táto choroba sa vyskytuje najviac v indonézskej západnej časti ostrova, kde v mestách už existuje aj prostitúcia.
Navždy pochovaný pod vlastným domom
Hľadať tradičné cintoríny, ktoré poznáme z civilizovaných končín našej planéty, by bolo v pralesnej džungli úplne zbytočné. Kde a ako pochovávajú Papuánci mŕtvych? „Ak ide o významného muža, tak ho priamo do hliny pochovajú pod stromový dom, ktorý až do svojej smrti obýval. Ostatní členovia rodiny potom tento dom opustia. Takto sme obchádzali zopár úplne opustených príbytkov. Domorodci nám dôvod neobývanosti týchto obydlí vysvetlili práve týmto spôsobom. Po úmrtí hlavy rodiny hľadajú pozostalí nové útočištia v iných teritóriách,“ dozvedáme sa od cestovateľa. Pre našinca neuveriteľné riešenie smutnej situácie, však? Pre domorodé vdovy nájsť nového partnera nebude najväčší problém. V tejto ostrovnej oblasti žijú starí muži aj s vekovo výrazne mladšími ženami. Tie majú častokrát iba štrnásť rokov.
Civilizácia sa začína udomácňovať aj tu
V oblasti Papua-Nová Guinea sa začínajú postupne objavovať aj biele tváre. Zmenu situácie vycítili aj obyvatelia pralesov a začínajú sa i pod týmto vplyvom meniť. Pochopili, že sa im neoplatí byť agresívnymi. Pre nich je výhodnejšie na netradičných návštevníkoch zarábať. Ženy za každú fotografiu pýtajú peniaze. „Našu výpravu sprevádzala po všetkých cestách jedna rodinka. Zároveň si tak urobila malú exkurziu po celom území, na ktorom sme sa desať dní pohybovali,“ spomína Peter. Pozoruhodné je možno zistenie, že tu nie je absolútna negramotnosť. Domorodci poznali písmená i vedeli čítať. Videli slovenské etnografické knižky mapujúce ich oblasť a hoci slovenčine, samozrejme, nerozumeli, vedeli vety čítať. Peter sa usmieva pri spomienke, keď Papuánci dokázali bez problému reprodukovať i ťažšie slovenské slová – zmrzlina, či Hlohovec…Ich čiastočné vzdelanie majú „na svedomí“ túto oblasť navštevujúci misionári…
Cesty sympatického a príjemného rozprávača Petra Ondrejoviča sa zďaleka nekončia. Tento beckovský svetobežník má za sebou po celom území Slovenska známe a sfilmované výpravy OMO 1 a OMO 2 v Etiópii. Chystá však už ďalšiu exotickú expedíciu. Tentokrát do juhoamerickej Venezuely. A určite mu nevadí ani fakt, že v tejto krajine bol už vyše desaťkrát. Poznanie neznámych končín sa totiž nikdy nekončí…
