História okolitých miest a obcí sa ráta na stovky rokov, kým v Novej Dubnici si mnohí jej obyvatelia ešte pamätajú na časy, keď na mieste dnešných ulíc, parkov, bytoviek, či škôl boli len lány polí a lúky pod Dubovcom. Svoju päťdesiatku oslavovalo mesto tri dni od 14. do 17. septembra. V piatok sa v kine Panorex stretli predstavitelia mesta, poslanci, bývalí funkcionári, hostia z družobných miest, ale aj obyvatelia na vernisáži výstavy Rok v mojom meste a na premiére dokumentárneho filmu Michala Rostasa. Hoci tento mladý Novodubničan prežil až na pár rokov všetky vo svojom rodnom meste, priznal, že ho veľa vecí, ktoré objavil pri študovaní materiálu k dokumentu prekvapilo. „Napríklad som sa dozvedel, že pri výstavbe sa uvažovalo aj o hvezdárni.“ Ako povedal, Nová Dubnica mala byť úplne iným mestom, než sa stala. Mala byť postavená v tom jednotnom štýle, s divadlami, súdmi, obchodmi, školami, športoviskami. Približne 20-mintúrový dokument je zložený z dvoch častí farebnej súčasnosti a čiernobielych autentických záberov vybratých z dvoch filmov z rokov 1968 a 1973. „Filmy sú z archívu Slovenskej televízie. Pri tvorbe bolo potrebné vymyslieť celú novú dramaturgiu, koncepciu, nedalo sa iba zostrihať zábery, pretože pôvodné filmy boli o inej dobe. Nakrútenie súčasnosti, vybranie zo starých materiálov, prierez históriou, pospájanie a spracovanie trvalo dva mesiace.
Do Panorexu si prišli zaspomínať aj manželia Šušaníkovci. Na deň, keď sa prišiel po prvýkrát Juraj Šušaník pozrieť, kde bude stáť nový domov jeho rodiny, si spomína aj po 52 rokoch takmer detailne. „Vybral som sa na bicykli pozrieť, kde stavajú našu bytovku. Bol krásny deň, zaujala ma scenéria, tak som sa zadíval, až som zistil, že nemôžem na bicykli ťahať. Pozriem na kolesá a obe boli oblepené obrovskou vrstvou blata.“ Blato sa často spomína vo výpovediach pamätníkov nielen vo filme. „Bolo to mesto blata a plienok,“ hovorí Ján Pinďák, ktorý prišiel do Novej Dubnice pôvodne len na polročnú brigádu. Napokon tu aj s manželkou a synom zostal. „Prišli sme sem v roku 1955 z Prahy, kde všetko fungovalo, boli obchody, divadlá,. Bol február a my sme sa tu brodili blatom v poltopánkach.“ Tie hneď vymenili za gumáky.
Šušaníkovci sa sťahovali s tromi deťmi, jedno-, troj- a päťročným tesne pred Vianocami roku 1955. „Nemali sme ešte zapojenú elektriku, tak sme ich strávili pri sviečkach,“ hovorí Juraj Šušaník. Vonku bolo samé blato, žiadne chodníky. Tie si obyvatelia zakladali svojpomocne počas voľna, ale v pondelok prišli buldozéry a zase porobili kanály a jamy. „Deti chodili zablatené, keď prišli ku dverám, ani sme ich dnu nepustili, hneď išli do vane,“ spomína Šušaník a dodáva: „Keď je človek mladý a zdravý, všetko prekoná.“
Na krušné začiatky spomína vo filmovom dokumente aj matka prvého občianka, ktorý sa v Novej Dubnici narodil. Stalo sa to 22. septembra 1954. Rodičia Stanislava Ďatku sa nasťahovali iba 14 dní predtým. Jeho matke pomáhali pri pôrode susedky, nebol tu ani lekár, na prechádzkach ho nosila, lebo neboli cesty ani chodníky. Nákupy obstarávali väčšinou muži vracajúci sa z práce v závodoch v Dubnici.
Nová Dubnica začínala ako sídlisko pre robotníkov v dubnických strojárskych a metalurgických podnikoch. V 50. rokoch sa rozrastala, z prvých 410 obyvateľov mala zakrátko tritisíc. V roku 1957 sa stala samostatnou obcou a od roku 1960 má štatút mesta. Prvé stroje sa do zeme zahryzli v roku 1951. Mesto sa začalo budovať podľa projekčného návrhu českého architekta Jiřího Krohu. Dostal šancu vybudovať ideálne mesto na zelenej lúke s vybavenosťou na úrovni okresného mesta. Podľa jeho plánov mala byť v Novej Dubnici vysoká občianska vybavenosť s obchodmi, školami a škôlkami, nemocnicou aj kostolmi. „Krohovou filozofiou bolo vytvoriť dobré miesto na bývanie. V najstaršej časti, ktorá sa stavala podľa jeho návrhu, sa mu to aj podarilo. Do obchodov a inštitúcií sa dalo z bytov dostať doslova v papučiach,“ hovorí súčasný primátor mesta Ján Šušaník.
Krohovi kritici mu vyčítali „taškentský štýl“, ornamenty a ozdobné prvky. Dnes sa považujú za cenné a svojrázne. Podľa pôvodných plánov mala byť Nová Dubnica niekoľkokrát väčšia ako je dnešná. Pôvodný zámer sa nezrealizoval, po budovateľských 50. rokoch sa plány zmenili, v neskorších rokoch dostala prednosť individuálna výstavba rodinných domov. V 70. rokoch Krohove vízie definitívne zmarili nové štvrte s panelákmi.
Hoci sa v niektorej z variant výstavby mesta rátalo aj so spojením oboch Dubníc, Novodubničania mali blízko, nielen zemepisne, aj k Trenčínu. „Robili sa viaceré iniciatívy, ale prišiel rok 1968 a nič z toho nebolo,“ spomína Juraj Šušaník. Ako dodal, dnes sme s Trenčínom opäť spolu, v Trenčianskom kraji.
