BEBE, alias DJ Magálová odišiel z rodných Bánoviec nad Bebravovou paradoxne študovať matematicko-fyzikálnu fakultu do Bratislavy. Fakt, že sa stane hlasom alternatívnych rádií, DJ-om a kreatívcom reklamnej agentúry, nie je prekvapivý. Braňo pochádza z rodiny, kde sa už ako dieťa stretával s recitovaním, divadlom a konferovaním. „Klamal by som, keby som povedal, že na moju moderátorskú kariéru nemala vplyv rodina. Obaja moji bratia recitovali a otec sa venoval divadlu. Možno aj tam niekde to začalo.“
V rámci moderovania si vystriedal niekoľko rádií. Nie je pre človeka vyčerpávajúce prispôsobovať sa rôznym hudobným a programovým dramaturgiám?
Jediný naozaj vážny prechod akoby z jedného sveta do druhého bol ten z rádia Ragtime do Fun rádia. Tu som si musel zvykať na hudbu, ktorá sa hrávala. Aj keď chvíľu to vyzeralo, že to je s muzikou, ktorá sa tam vysiela o niečo voľnejšie. Nebudem ale zastierať, že v tom čase som nemal na výber. Dosť intenzívne som chcel pracovať v rádiu. Ragtime bolo natoľko jedinečné, že nech by som sa vybral hocikam, vedel som, že to bude prechod do iného sveta. Začal som robiť program „To najlepšie z hudby“, kde som mal možnosť vyberať si zhruba dvadsať percent playlistu sám. Po štyroch rokoch som ale dostal možnosť pracovať v reklamnej agentúre a začal som sa na istý čas venovať iba reklame a DJ – ingu. Keď prišla ponuka pracovať v Rádiu_FM, bol to ako návrat domov, pretože tu opäť bola príležitosť slobodne púšťať hudbu, ktorú mám rád. Znamená to, že až také náročné to teda nebolo.
Vo Fun rádiu si vraj dokonca chvíľu šéfoval Adele a Sajfovi...
Bol som na pozícii šéfredaktora a bolo to obdobie pred ich hviezdnou kariérou. Keď prichádzal do rádia Sajfa, bol som v pozícii rozhodnúť o tom, či áno, alebo nie Privlastňovať si však niečí úspech by bolo velikášske. Napokon, čo si budeme hovoriť. Ich mediálne neurobilo rádio, ale televízia. Môj podiel na ich kariérnom raste je nulový.
Kto má podiel na tvojej moderátorskej kariére?
Na gymnáziu som pracoval v rozhlasovom krúžku. Bolo to samozrejme za minulého režimu, kde to bolo skôr o tom, že niekto musel pripraviť rozhlasové pásmo k MDŽ. Ja už som vtedy recitovával, tak som to spravil. Nedá sa to ale brať ako rozhlasové začiatky. Keď som prišiel do Bratislavy, tak to bolo len o tom, že som hľadal zaujímavých ľudí, zaujímavé miesta, zaujímavý svet. Zhodou okolností som začal pracovať v internátnom rozhlasovom štúdiu, kde prišlo moje kľúčové zoznámenie s Vladom Talianom a mojou manželkou, ktorí rozbiehali rádio. Našiel som sa. Skôr ako vlastný exhibicionizmus ma lákalo pracovať v inšpiratívnom štúdiovom prostredí so zaujímavými ľuďmi, pri ktorých sa môže človek veľmi veľa naučiť a posúvať sa zaujímavým smerom.
Po niekoľkých rokoch ale Ragtime zanikol.
Nechcem, aby to znelo chválenkársky, ale som veľmi rád, že som mohol byť pri jeho vzniku. Bol to fenomén v zmysle vybudovania niečoho, čo zanechalo stopy v slovenskom mediálnom priestore. Veľmi veľa ľudí z kultúrnej obce sa odvoláva na Ragtime. Podarilo sa tam vtedy vytvoriť priestor pre rôzne kultúrne alternatívy. V rámci jedného rádia sa dal získať prehľad o všetkých subkultúrach, ktoré fungujú. To dnes dokáže asi len Slovenský rozhlas.
Televízia, rádio, reklama DJ-ing. Je to pre teba niekoľko svetov, alebo stále ten istý mediálny kruh?
Vo všetkých týchto oblastiach potrebuje človek na udržanie sa istú dávku kreativity. Z tohto pohľadu je jedno, či vymýšľate komentár do rádia, scenár do televízie, alebo slogan pre reklamu, či výber pesničky v rámci DJ-ského setu. V rôznych týchto oblastiach má však kreativita rôzne široké mantinely. Keď robím DJ-a, je úplne na mne, ako to celé vybudujem. Ja si kúpim platne a ja sa rozhodnem, v akom poradí ich zamixujem. Veľmi podobné je to v rádiu, no obmedzenie je tu trošku užšie. Ešte užšie mantinely sú v televízii, kde na relácii participuje veľmi veľa ľudí. No a v reklame je to úplne najužšie. Všetky tieto svety majú výhody a nevýhody. Najmenej isto som sa cítil asi v televízii.
V televízii si moderoval reláciu Metro, kde si po dvoch rokoch skončil, bolo to práve spomínanými mantinelmi?
Možno bola chyba v tom, že scenár nebol autorský. Na reláciu spomínam rád, až na spôsob, akým sa daná televízia s nami rozišla. Na jednej strane som začínal robiť v reklame a zároveň som bol očarený projektom a novým televíznym svetom. Nemal som ale čas a energiu venovať sa relácii naplno, a to sa na nej zrejme potom aj odrazilo. Keď už sme sa rozprávali o tých mantineloch, tak to nebolo vždy také, ako by sme to odvysielať, respektíve odmoderovať chceli. Bola to však ale aj moja chyba, že som k scenáru neprispieval. Ak by bol scenár autorský, zrejme by to dopadlo inak.
Niekde si povedal, že prežívaš krízu stredného veku... Trochu skoro, nie?
Ako hovorí môj kamarát, dostali sme sa do stredoveku (smiech). V jednom mojom obľúbenom filme sa hovorí: máš krízu stredného veku, mal by si kúpiť Porsche... Hovoriť o kríze stredného veku je ťažké, to si človek musí zažiť (smiech).
Máš vôbec čas myslieť na krízu stredného veku?
Bohužiaľ áno. (smiech) Samozrejme, že sa rozprávame s nadsádzkou, ale keď už človek chodí pravidelne na tie lekárske prehliadky, tak zisťuje, že už to nie je to, čo bývalo. Dnes už mám iné priority. Mám napríklad rodinu, ktorú som nemal pred piatimi rokmi, keď som ešte v kríze stredného veku nebol... (smiech). Nie je to ale nič zlé, každému z mužov krízu stredného veku odporúčam.
Liečiš krízu občas aj doma v Bánovciach?
Ak prídem občas do Bánoviec a vyjdem si na pivo, tak už je tam menšia pravdepodobnosť, že stretnem niekoho známeho. Patrilo by sa asi hovoriť patetické veci na tému domov, ale to sa asi teraz moc nehodí. Je to mesto, ktoré má niečo do seba. Nie náhodou tam písal Janko Jesenský Malomestské rozprávky...
Autor: Alexandra Štullerová – Koreňová