aných do užívania v súťažnom období,“ objasnil hovorca Mesta Tibor Hlobeň v tlačovej správe, krátko po prevzatí ceny.
Správa uvádza, že bezbariérovým sa stane aj prístup k podchodu pri hoteli Tatra. Riešenie tohto problému zatiaľ nijako nepostúpilo vpred a ani sa tak v najbližšom čase nestane. „Mesto na projekt bezbariérového prístupu do podchodu žiada prostriedky z eurofondov. Projekt je teda v štádiu príprav a závisí od podpory zo štrukturálnych fondov Európskej únie,“ uviedol hovorca mesta Trenčín, Tibor Hlobeň. Patrícia Krajčovičová má však na problém s podchodom iný názov. „Už sú to minimálne štyri roky, čo mesto sľúbilo, že podchod pri Tatre bude bezbariérový. Keď sa chcem so synom dostať na Sihoť, musím ísť cez Štefánikovu ulicu, stanicu a takto si nadísť dosť dlhú cestu. Do autobusu sa takisto s vozíkom nedostaneme, takže nám nič iné nezostáva,“ uviedla Patrícia. Ako príklad bezbariérovosti uvádza Mesto prístup do klientského centra a na WC na mestskom úrade. Vozíčkárka Zdenka Velčková však uviedla, že hoci sa do úradu dostane, na WC treba zvoniť. „Zo šiestich razov som sa tam dostala dvakrát,“ povedala.
Bez prekážok je vyriešený vstup do kostola na sídlisku Juh. Aj veľké nákupné centrá sú už riešené bezbariérovo, sú však umiestnené často mimo centra a sídliska, bez auta sa tam vozičkár nedostane. Rampu pre vozíčkárov majú na centrálnej pošte. Problémom je nákup v meste, napríklad v sieti predajní Billa, kde sú kovové zábrany, (na našu žiadosť o vyjadrenie sme do uzávierky nedostali odpoveď) a v menších predajniach, kde majú naprieč otvorené dvojkrídlové dvere a vozík sa medzi dverami nedokáže vytočiť.
Problém pre postihnutých, ale aj mamičky s kočíkmi nastáva aj vtedy, ak musia zdolať čo len dva–tri schody. „Bariéry si začne človek uvedomovať, až keď vezme do rúk kočík ,“ uviedla mladá mamička Vladimíra. „Je smutné, že ani k prechodu pre chodcov nie sú spravené plynulé nájazdy a pre matku s kočíkom, ale samozrejme i pre telesne postihnutého človeka sa stanú všetky obrubníky obrovským problémom,“ doplnila ju Zlatica, ktorá má dve malé deti a s kočíkom sa teda snaží pravidelne prebojovať mestom. Podobné problémy s nedostatkom bezbariérových prístupov vidia mladé mamičky aj v okolí Južanky, ktorá získala ocenenie stavba roka za rok 2006. „Keď sa začala táto stavba stavať, očakávali sme, že po stránke bezbariérového prístupu tu bude všetko perfektne vyriešené. Opak je však pravdou, pretože okolie tejto stavby zostalo nedoriešené,“ uviedla Zlatica. „Mnohé z chodníkov sú jednoducho useknuté a pokračujú trávou alebo cestou,“ doplnila Zlatica. Okolie Južanky však nie je ani zďaleka najväčším problémom pre ľudí, pre ktorých je bezbariérový prístup nevyhnutný pre život. „Mám dcéru, ktorá chodí do Základnej umeleckej školy v Trenčíne a vo februári čakám bábätko. Už teraz mám obavy z toho, ako budem dcérku vodiť do tejto školy, keďže bežne chodíme zo Soblahova cez podchod v Tatra pasáži. Taktiež chodíme cvičiť do Sokolovne a tu hneď nastane ďalší problém. Ide o dvojpodlažnú budovu, ktorá nemá výťah, takže kočík budem nútená nechať vonku. Ale kočík nie je bicykel a nedá sa zamknúť,“ zdôraznila Vladimíra. Obe mamičky vidia riešenie problému z ich strany zaobstaraním šatky alebo krošne, v ktorej môžu dieťa nosiť.
„Stav chodníkov a zjazdov je skutočne v katastrofálnom stave. Na križovatke pri bývalých kasárňach nie je ani jeden chodník, na ktorý sa dá s vozíkom bez problémov vyjsť. Aj keď ide o pomerne nové budovy, nikoho doteraz nenapadlo upraviť v týchto miestach nájazdy na chodníky,“ netají svoje rozhorčenie nad situáciou Patrícia Krajčovičová. Pri chodníkoch však ani v tomto prípade problémy nekončia. „Ani jedna kultúrna inštitúcia v Trenčíne nemá bezbariérový prístup. Napríklad v Kultúrnom a metodickom centre sa dostanete s vozíkom k šatni, ale ďalej už nie.“ Bezbariérový prístup nemá ani Verejná knižnica v hlavnej budove „Sídlime v prenajatých priestoroch. Išlo by o rozsiahlu úpravu, ktorú je oprávnený vykonávať len vlastník budovy,“ uviedla Mária Špániková, pracovníčka trenčianskej knižnice. Tým je ocenené Mesto Trenčín. Bezbariérový je prístup na niektoré pobočky, na Dlhých Honoch či na Juhu. Ani kiná nie sú v Trenčíne sprístupnené telesne hendikepovaným ľuďom. „Aj keď kino v Maxe má bezbariérový vstup, problém je v tom, že vozíčkára môžete posadiť jedine do predného radu a tam sa jednoducho sedieť nedá, ak nechcete prísť o hlavu (a tiež o uši, ako doplnil Patríciu syn Maťko). Prečo by mali hendikepovaní ľudia sedieť doma?“ snaží sa Patrícia porozumieť, prečo doteraz nikoho nenapadlo riešiť túto situáciu skutkami a nielen prázdnymi sľubmi. „Aj napriek upravenej legislatíve, podľa ktorej by sa malo pri stavaní nových budov počítať s bezbariérovosťou, v mnohých prípadoch je vidieť, že je s ňou počítané len a len z pohľadu zdravého človeka. Dnes si veľa ľudí nahovára, že keď sa povie bezbariérovosť, tak sa tým myslí len vstup do konkrétnej budovy. To, že sú tam ale ďalej schody a nie je tam nijako vyriešený prístup s vozíkom, to už nikoho netrápi,“ povedal sklamane Maťko Krajčovič. „Malá rampa pred vchodom, žiaľ, podľa mnohých zdravých ľudí rieši celú bezbariérovosť. Takmer nikto z nás si neuvedomuje, že zajtra môže byť na invalidnom vozíku a obrubníky, schody, teda bariéry sa stanú súčasťou jeho života.
