votného námetu, cez ich vymodelovanie v hline a odlievanie do finálnej podoby. Podľa kurátorky výstavy Aleny Heilovej má Sabo vo svojej tvorbe niekoľko tematických okruhov. „Zaujíma ho súčasnosť, vzťahy medzi ľuďmi, rodina, no v jeho tvorbe sa nachádzajú aj nehmatateľné vzťahy,“ vysvetlila. Okrem bežného života spracováva aj témy biblie. „Biblia nám prináša myšlienky, trvajúce tisíce rokov, ktoré sú stále platné,“ tvrdí autor. Ten si za svoj objekt vybral postavu Krista a pokúša sa ho zobraziť v takých námetoch a kompozíciách, akými sa doposiaľ iní sochári nezaoberali. „Zaujíma ho žena, ako pratvar – matka zem, roditeľka života,“ tvrdí Heilová, podľa ktorej sochár preto niekedy zdôrazní žene prsia, inokedy lono. Práce Saba možno zaradiť do tvorby zameranej na vystihnutie duchovnej stránky ľudskej existencie za pomoci alegorických figúr a používaných symbolov. Nezameniteľnú tvorbu železných postáv bez hláv a nôh či osamote stojacích postáv bez trupu ovplyvnilo množstvo podnetov z oblasti umenia, histórie, mytológie aj náboženstva. „Sochár má dar videnia, jednotlivé sochy majú svoj rytmus, účinkujú na veľkolepom javisku,“ vysvetľuje. Podľa nej čierne sochy evokujú zmyslovosť i zasunuté spomienky na minulosť, pričom z diel vyžaruje úcta, pokora k tradičným hodnotám i zmysel pre remeslo. Trvalé napätie konštrukcie diela dopĺňa svetelným rozrušením povrchu sochy. Organické tvary sa striedajú s geometrickými.
Maliara Róberta Hromca podobne ako Ladislava Saba zaujalo ľudské a prevažne ženské telo. Svoje námety čerpá z každodenného života. „Fungujem ako špongia. Človek nasáva každodenné skúsenosti a pocity, čo sa deje okolo nás,“ vysvetľuje autor. Tieto podnety vraj vo svojom vnútri filtruje a zobrazuje na obraze. Pomocou štruktúry liniek, farieb a kompozície spoločne s obsahom sa snaží pôsobiť na diváka. Pri tvorbe využíva zväčša zemité farby doplnené odtieňmi modrej. Námetmi sú detaily rúk, nôh v rozfázovanom pohybe, ktoré navodzujú dynamiku a spoločne s farbami i atmosféru. „Tento štýl je pre mňa charakteristický,“ tvrdí Hromec, používajúci pri práci kombinácie grafických techník, maľbu a kresbu. Umelecky tvorí už pätnásť rokov a za veľké šťastie považuje skutočnosť, že zavčasu spoznal, čím chce byť a odvtedy sa tomu venuje. Autor má v sebe pocit pokoja, ktorý chce podľa svojich slov preniesť aj na divákov. Medzi fragmentmi ženských tiel sa vraj nájdu aj mužské a tie spoločne evokujú pocity, dotyky. Rozfázovanie predstavujú stúpanie nohy na zem, bozky, rozhovory. Podľa kurátora Ľubomíra Podušela pripomína autor svojimi obrazmi, že maliarstvo nie je iba pasívnym dokladom našej doby, ale aj zdrojom zážitkov. „Jeho námety sú ako sen, ktorý skamenel,“ tvrdí. Maľby, na pohľad také dráždivé, sú paradoxne podľa kurátora skutočne upokojujúce. „V priestore lietajúce nohy, míňajúce sa tváre i podobizne antických hrdinov zachytávajú čiastočné momenty v okamihu prítomnosti,“ dodal Podušel.