Prišiel i jeho obľúbený žiak, univerzitný profesor, známy slovenský heraldik Jozef Novák z Bratislavy. A samozrejme najbližší príbuzní. Práve zásluhou príkladnej starostlivosti rodiny Dojčanovcov, jeho osobného strážneho anjela Katky Dojčanovej, sa profesor Pozdišovský dožil v relatívnom zdraví takéhoto krásneho vysokého veku, až do nutného pobytu v nemocnici býval doma. Pri smútočnom obrade za jeho žiakov vyslovil slová vďaky Ivan Masár. „Ako profesor bral svoje poslanie s tou najväčšou zodpovednosťou. Formoval svojich žiakov a ukázal im smer, ktorým majú kráčať životom,“ povedal.
Profesor Štefan Pozdišovský je verejnosti známy najmä ako prekladateľ rímskeho nápisu na hradnej skale. Bol odborníkom a priekopníkom na regionálnu históriu, archeológiu, etnografiu, numizmatiku a na dejiny umenia. Podľa historičky Trenčianskeho múzea Janky Karlíkovej má profesor Pozdišovský ako dlhoročný kustód a neskôr riaditeľ múzea, dosiaľ najväčšie zásluhy na samotnej existencii a postupnom zveľaďovaní jednej z najstarších kultúrnych inštitúcii na Slovensku. „Málokto sa mu v slovenských podmienkach vyrovnal v pracovitosti a pritom vzácnej skromnosti. Bol polyhistorom, ktorý dobre zvládol viaceré spoločenskovedné odbory, venoval sa numizmatike, archeológii, umeleckej histórii, bol doma v geografii a historickej topografii, v múzeu bol platný ako vynikajúci fotograf a dokumentátor. Pomáhala mu pritom perfektná znalosť latičiny, maďarčiny, nemčiny. Zanechal stopy v každej z vedeckých činností múzea, do vysokého veku spracoval ešte staré mnohojazyčné knižné fondy múzea, publikoval články a štúdie, z ktorých dodnes čerpajú historici celého Slovenska, nielen z regiónu. To, čo sa ani dnes nevie dostatočne oceniť u pracovníkov múzeí, čo nie je vidieť a navonok sa nijako neprezentuje, je usilovná mravčia práca so zbierkami. Pozdišovskému bola vlastná príslovečná pedagogická precíznosť a dôkladnosť, zmysel pre detail a presnosť. Natrvalo zostane zapísaný v spomienkach všetkých jeho blízkych žijúcich kolegov.“
Životopis
Štefan Pozdišovský sa narodil 23. decembra v Močenku, zomrel 1. septembra v Trenčíne.
Do Trenčína prišiel v roku 1939 ako mladý profesor zemepisu a dejepisu. Jeho pôsobenie v Trenčíne je však na tridsať rokov spojené s Trenčianskym múzeom. Kustódom (správcom) múzea sa stal v čase, keď trpelo personálnymi a priestorovými nedostatkami, nemalo zaistený rozpočet a zbierky sa neustále sťahovali. Získal pre múzeum nové väčšie priestory v bývalom župnom dome, kde dodnes sídli. Najviac práce venoval spracovávaniu zbierkového materiálu. Za jeho pôsobnosti pribudli predovšetkým numizmatické a etnografické zbierky a zbierky cechálií. V roku 1942 získal barokové olejomaľby z rodovej zbierky Ilešháziovcov, ktoré dosahujú veľkú hodnotu aj mimo regiónu. Okolo 150 obrazov tvorí po dôkladnom zrekonštruovaní doteraz najcennejší zbierkový fond. Neskôr sa stal správcom archívu Trenčianskej župy, hradu, okresným konzervátorom ochrany historických, umeleckých a ľudových pamiatok pre okresy Trenčín a Ilava, získaných členstvo vo Výbore Zväzu slovenských múzeí. V roku 1951 skončil s pedagogickou činnosťou a nastúpil ako riaditeľ múzea. V roku 1954 založil Vlastivedný krúžok Okresného múzea v Trenčíne, ktorý bol jediný svojho druhu na Slovensku. Obdobie rokov 1951 - 1958, keď múzeum viedol, je považované za najvýznamnejšie v dejinách inštitúcie. Vďaka jeho zanietenosti, pracovitosti a húževnatosti získalo v sieti kultúrnych inštitúcií vysoký kredit. V dôsledku politických faktorov vtedajšej doby bol v roku 1958 profesor Pozdišovský odvolaný z funkcie a v službách múzea zostáva pracovať „iba“ ako odborný pracovník. Jeho 73-ročnú matku, roľníčku, odsúdil režim na šesť rokov do väzenia a sestru Kláru na trinásť rokov za údajnú špionáž. V roku 1972 odchádza do dôchodku. V múzeu však zanecháva 5313 položiek zapísaných do historického inventára, 6023 do fotografického a 17664 predmetov do numizmatického inventára. Aj v dôchodkovom veku prednášal, publikoval, ešte v roku 1993 vydal štúdiu a podieľal sa na činnosti historického krúžku. V rokoch 1987 - 1990 spracoval pre muzeálnu knižnicu okolo 16000 cudzojazyčných knižničných jednotiek z fondov Brančíka a rodiny Zamarovskej. Jeho dielo zahŕňa veľké množstvo článkov, príspevkov, štúdií, výsledkov výskumných prác, poznatkov. Najvýznamnejšia je jeho práca o rímskom nápise. Ako jediný spochybnil tézu o pôvodnom autorovi nápisu a verejnosti priniesol najpresnejší preklad trenčianskeho rímskeho nápisu.
