retnutie klientov s vodiacimi psami. Tento rok sa nevidiaci z celého Slovenska so svojimi štvornohými kamarátmi stretli v Kubrici. „Počas týždňového pobytu sa pozrieme na zdravotný stav psov, poradíme, ak sa vyskytnú problémy,“ vysvetlila cvičiteľka, podľa ktorej je v službe z ich školy už viac ako deväťdesiat psov.
Podľa Virágovej výcvik psa stojí 370-tisíc, no i tak sú slovenskí vodiaci psi najlacnejšími na svete. V iných krajinách podľa nej stojí viac ako pol roka trvajúci výcvik okolo pol milióna korún. Vodiaci pes je podľa cvičiteľky kompenzačná pomôcka, ktorú z časti prepláca štát cez úrad sociálnych vecí a rodiny. S výcvikom psa sa môže začať až v prvom roku veku a Výcviková škola pre vodiacich psov pri Únii nevidiacich a slabozrakých nakupuje šteňatá od slovenských chovateľov. Tie umiestňujú k vychovávateľom, kde sú pod neustálou kontrolou. „Stretávame sa každé dva týždne, chodíme na cvičisko, so šteňatami trénujeme správanie sa vo vlaku či električke,“ upresnila. Podľa Virágovej sa počas výcviku šteňatá selektujú a iba päťdesiat percent z nich sa stane vodiacimi psami. „Niektoré sú lenivé, alebo sa sem-tam stane, že zviera odmieta svoj detský plátenný postrojček,“ vysvetlila cvičiteľka, podľa ktorej sa pes nedá nútiť. Takéto zvieratá musia byť z výcviku vyradené, a preto je výcvik tak finančne náročný. Najvhodnejšou rasou na výcvik je labradorský retriever, no podľa cvičiteľky by sa dal vycvičiť pes z každej rasy, no s podstatne nižšou úspešnosťou. „Z päťdesiatich rotvajlerov sa dá vycvičiť jeden, pričom z takého istého počtu labradorov sa dá vycvičiť tridsaťpäť psov,“ upresnila.
Podľa medzinárodných pravidiel pes ako kompenzačná pomôcka vyhovuje päť rokov. „Potom ho treba už sledovať, či nemá problémy,“ uviedla cvičiteľka. Niektorý pes dokáže pomáhať aj dlhšie. Trenčanka Ľubica Ďuržová získala svojho vodiaceho psa pred šiestimi rokmi.
Kučeravý krátkosrstý retriever Veve je už osemročná dôchodkyňa a podľa majiteľky už nevládze, preto sa jej vo výcvikovej škole cvičí už jej nástupkyňa. „Veľmi rada chodí do obchodov, je to aj obranár, ktorý vycíti, ak niekto robí zle,“ pochvaľuje si Ďuržová, ktorá prišla o zrak kvôli cukrovke. Viktor Bratovič z Levíc má labradorku Doris už päť rokov a nevie si ju vynachváliť. „Bez nej som padal do kanálov, dnes môžem chodiť aj bez sprievodcu, kam chcem,“ vysvetlil Bratovič, ktorý nevidí desať rokov. Podľa jeho slov pozná Doris trasu na polikliniku aj do obchodu, stačí len, aby jej povedal, kam chce ísť.
S nákupom šteniat v roku 2004 pomohlo výcvikovej škole Tesco, pričom dvaja z jeho psov sú podľa cvičiteľky už úspešnými vodiacimi psami. Keďže súčasťou výcviku je aj pohyb po obchodnom dome, kde sú podľa Virágovej úplne iné pachy, hluk a atmosféra, výcvik sa konal aj v jeho priestoroch.
Podľa riaditeľky výcvikovej školy však nie je v žiadnom zákone zakotvené, že vodiaci pes môže všade, a tak sa často stáva, že nevidiaceho klienta s jeho štvornohým spoločníkom do obchodu jednoducho nevpustia. „Každý povie, že pes tam nemôže, no neuvedomujú si, že je to kompenzačná pomôcka. Je to akoby povedali vozíčkárovi, že niekam nemôže,“ vysvetlila Virágová odvolávajúca sa na antidiskriminačný zákon. Podľa nej nie je pes ako pes, a tak isto, ako sa nemôže vozíčkár pohybovať bez vozíka, nemôže nevidiaci nechať psa pred obchodom.
