Azerbajdžan ako spomienka na minulosť

Vďaka svojim cestám spoznala veľa zaujímavých krajín a uchvátili ju najmä krajiny bývalého Sovietskeho zväzu.

Séria vystavovaných fotografií je z malého mestečka Šeki a dedinky Kiš v Azerbajdžane. „Keď človek pracuje s filmom, je ovplyvnený vizuálnym,“ vysvetlila svoj vzťah k fotografii. Voľakedy si sama vyvolávala čiernobiele fotografie, no odkedy má digitál, je to vraj o niečom inom. Do Azerbajdžanu sa dostala vďaka workshopu, kde študentov Azerbajdžanu. Gruzínska a Iránu počas desať dní oboznamovala s postupom prezentácie filmov na festivaloch i o eurofondoch. Počas pobytu v tejto rázovitej časti sveta spravila asi štyristo fotografií. Nafotila aj púšť, hlavné mesto, more. „Keď sme skončili, zobrala som fotoaparát a šla fotiť ľudí,“ spomína Cviková. Dojala ju najmä jednoduchosť života týchto ľudí. „Aj u nás sú ešte dedinky v Tatrách, kde ľudia takto žijú, ale sa to vytráca,“ tvrdí autorka. Pri pohľade na staré domy, jednoduchých ľudí sa jej vynárali spomienky na detstvo. „Ľudia tam sú tridsať-štyridsať rokov za nami, no sú úžasní a šťastní takí, akí sú,“ vysvetlila. Až keď si doma prezerala množstvo fotografií, uvedomila si, ako domáci s jej fotoaparátom komunikovali. V dedinke Kiš bola autorka ubytovaná v rodine, kde sa jej prvým objektom stala staršia pani. „Každé ráno ma čakala s ružičkou alebo orechom, ktorý mi dala,“ spomína. Keďže staršia generácia nevie podľa Cvikovej po rusky, nemohli spolu komunikovať, no slová nahradili úsmevy či pohladenia. So svojim fotoaparátom nakukla do rodiny svojich domácich aj do miestnej školy, kde ju zarazila prítomnosť starých drevených lavíc. Ľudia, ktorých v dedine stretávala, boli plachí, skrývali sa. Podľa jej slov bol medzi nimi aj novodobý kapitalista, ktorého si taktiež zvečnila na fotografiách. „Za peniaze odhrnul veľký obrus a pod ním bol vypchatý vlk so svietiacimi očami,“ upresnila.

Mestečko Šeki bolo o niečo väčšie, no i tak obchodnú ulicu predstavovali iba vedľa seba poukladané drevené búdky, kde sa predávalo mäso alebo chlieb. Bežnou súčasťou ulice boli podľa autorky stoly, na ktorých hrali domáci rôzne spoločenské hry. Ľudmila Cviková sa tento rok zúčastnila ako programová vedúca aj filmového festivalu Artfilm, pretože má rada malé festivaly. „Na menších festivaloch príde človek do kontaktu s ľuďmi,“ tvrdí autorka, ktorá okrem Turkmenistanu precestovala všetky bývalé sovietske krajiny.