eránov, výsledky neboli prvoradé. Preteky sú predovšetkým propagáciou špičkových motocyklov minulosti a ukážkou vývoja techniky v tomto športe. Takmer desaťtisíc divákov malo možnosť počas dvoch dní vidieť 250 štartujúcich zo šiestich krajín Európy. Zažiarili aj jazdci z nášho regiónu.
Dolné Srnie má víťaza pretekov majstrovstiev Európy
Nečakaným víťazstvom kategórie T zviditeľnil túto obec Ján Gerža. Tento dlhoročný motocyklový mechanik novomestského pretekára Dalibora Žišku mal raketový štart. Do kolotoča majstrovstiev Európy naskočil na pretekoch v Novom Meste nad Váhom prvýkrát v živote a hneď zvíťazil. „Chodím ako mechanik na všetky preteky, tak som sa Dalibora spýtal, či by som sa tentokrát nemohol povoziť aj ja,“ so šťastným úsmevom na tvári hovorí víťaz. Gerža jazdil na ČZ 125 z roku 1967. Pre päťdesiatnika Geržu sa toto víťazstvo stalo podľa jeho slov odrazovým mostíkom k jeho ďalším motocyklovým zápoleniam historických vozidiel.
Dalibor Žiška vzorne zastupoval domáce farby Novomešťanov
Dalibora (46) všetci priaznivci motoristického športu v Novom Meste nad Váhom dobre poznajú. Okrem toho, že je domáci, svojou razantnou a dravou jazdou si získal veľkú popularitu medzi fanúšikmi i tituly majstrov Slovenska. „Doma sa mi vždy jazdilo dobre, hoci som mal trošku trému pred našimi divákmi. Cítil som ich podporu a dával si veľký pozor na svoj výkon. Atmosféra sa vôbec nezmenila.“ Dalibor rád spomína na svoje mnohé víťazstvá na okruhoch. Poruchy motoriek a pády sú už, pochopiteľne, v inej kategórii. „V roku 1986 som spadol v českých Hořiciach. Mal som zranenú nohu a porušenú chrbticu. Rok mi trvalo, kým som sa z toho dostal, predovšetkým psychicky. Bál som sa chodiť v skupinkách, pretože pád vtedy spôsobil pretekár idúci predo mnou.“ Žiška niekoľkokrát rozmýšľal nad koncom kariéry, ale ako tvrdí: Jednoducho sa to nedá!“. Na pretekoch sa predviedol v plnej paráde v sedle svojho tátoša v kategórii do 250 kubických centimetrov a stál opäť na stupni víťazov. Skončil tretí!
Návrat majstra Bohumila Stašu
Dvadsaťnásobný majster Československa a najúspešnejší pretekár Bohumil Staša (63) sa na Podjavorinský okruh vrátil po vyše dvadsiatichpiatich rokoch. Tentokrát už iba v úlohe diváka. Zaspomínal si na vzrušujúce súboje na tejto trati, ktoré zvádzal s legendárnym Petrom Balážom: „Rivalita medzi nami bola veľká, ale osobné vzťahy ostali výborné. Nikdy sme nepozerali na naše súboje ani z hľadiska pretekania sa Čechov a Slovákov.“ Bohuš Staša sa dokázal presadiť aj vo svetovej špičke. Na majstrovstvách sveta v roku 1968 skončil ôsmy. „Napriek tomu, že nás na veľa pretekov na „západ“ nepustili. Pre mnohých jazdcov zo západných krajín sme boli vtedy tak trošku „exoti“. Jazdil som však vpredu, tam ma brali. U nás sa vyrábali motorky, s ktorými sa dali vyhrať aj majstrovstvá sveta a konkurovali cudzine. Bývalé ČZ boli výborné mašiny a s technikou som bol spokojný.“ Divácky atraktívne mestské okruhy typu Podjavorinských pretekov sa Stašovi páčili. „Škoda, že sa z veľkých cien vytratili. Mestské okruhy sú ale veľmi nebezpečné. V súčasnosti jazdia doslova deti a pri dnešných rýchlostiach a výkonoch motocyklov sa v záujme bezpečnosti musí jazdiť na autodromoch. Máte pätnásť a ste už na preteky pomaly starý,“ dodáva na záver majster Staša.
Sága rodu Kročkovcov
František Kročka (75) patril v šesťdesiatych rokoch k špičkovým slovenským jazdcom i zdatným konštruktérom. Dnes sa tento viacnásobný majster republiky vrátil na novomestské trate spolu so svojimi dvoma aktívnymi nasledovníkmi – pretekármi synom Mariánom i vnukom Mariánom. V ich rodine nepadlo jablko naozaj ďaleko od stromu. Na majstrovstvách Európy jazdili obaja na Jawách 50 so špicovými kolesami. „Moje pretekárske nadšenie sa prenieslo i na syna a neskôr i vnuka,“ hovorí Kročka. Rád spomína na jazdecké časy. „Možnosti boli vyrovnanejšie. Dominovali síce silné fabriky, ale boli aj šikovní konštruktéri, ktorí si pripravovali motorky. Vzťahy boli priateľské. Dnes je to inak. Každý všetko schováva, neprezradí žiadne vylepšenie. Za mojej éry sme si jeden druhému navzájom pomáhali a nezištne radili.“ Vyskúšať si zajazdiť na súčasných moderných motocykloch ho už neláka ani skúšobne. „Každý pretekár má svoje obdobie, počas ktorého sa mu darí. Všetko má svoj čas a ja už rozhodne jazdiť nebudem.“, končí náš rozhovor pán Kročka, ktorý svojim rodinným nasledovníkom odovzdáva určite cenné rady a skúsenosti z dlhoročného pretekárskeho života.
Douglas sa dožíva osemdesiatky
Veterán, ako sa patrí. Minuloročný víťaz Jiří Hořice jazdil na Majstrovstvách Európy historických motocyklov a sajdkár v Novom Meste nad Váhom so strojom Douglas SW 5 500. Ten bol vyrobený v roku 1928. Uchovať desiatky rokov v perfektnom stave motorku je obdivuhodné. „Je to osud motorky. V roku 1928 ju nejaký bohatý mäsiar z Prahy kúpil synovi, aby mu urobil radosť. Tento motocykel vyhral ešte v roku 1947 v Prahe preteky s názvom Jazda dvoma smermi v pollitroch. Potom sa jeho majitelia striedali a jazdili s ním predovšetkým na veteránske zrazy. Súťažím s ním už siedmu sezónu.“ Náhradné dielce na osemdesiatročný Douglas prakticky neexistujú. Súčiastky, ktoré nie sú, si vyrábajú sami. „Piest, výbrus a krúžky zvládnem. Našťastie, staručký motor dodnes väčšiu opravu nepotreboval,“ dodáva majiteľ. Malou perličkou je i to, že Jiří Hořice kúpil tento klasický „závoďák“ od vdovy po populárnom českom hercom a spevákovi Evženovi Jegorovovi. Douglas i po takmer osemdesiatich rokoch zvládne aj rýchlosť 130 kilometrov za hodinu.
Vlaďka v zajatí mužov
Vidieť ženu v pretekárskej kombinéze medzi množstvom chlapov je doslova raritou. A vidieť ju v sedle spolujazdkyne v kategórii sajdkár, tak to už je malý zázrak. „Odvážnou hrdinkou“ je zdravotná sestra Vladimíra Menšíková zo Šternberka. Má tridsaťpäť rokov a jazdí so spolujazdcom Jiřím Virágom druhý rok. „Chcela som Jirkovi robiť „parťáka“ a fakt som nevedela, čo všetko to znamená. Nemala som strach, až pokiaľ neprišlo k prvej havárii. Tá prišla skoro. Počas prvých pretekov v Hořiciach. Mala som síce iba pomliaždenú ruku, ale preteky som nedokončila. Obava ostala, ale už to nie je také ako bezprostredne po nehode.“ Podľa nej muži obdivujú, že sa na pretekanie vôbec dala. Nepodpichujú ju a ani nemajú komentáre. „Našťastie, nie som už jedinou ženou, ktorá jazdí.“ Vlaďka však chce s jazdením skončiť. „Je to fyzicky veľmi náročné a ja po niekoľkých kolách veľmi trpím. Som od prírody lenivý človek a do posilňovne nechodím,“ hovorí usmiata pretekárka a iba dokazuje, že motocyklový šport nie je iba vozením sa v silných závodných mašinách.
