Ešte predtým však veriaci Svinnej chodili na bohoslužby do okolitých farností Motešice, Dežerice, no najviac a najčastejšie do kostola sv. Vavrinca v Malej Hradnej. Putovali tam pešo cez lúky, polia, lesy, pravidelne v nedeľu a v prikázaný sviatok, či svietilo slnko, pršalo alebo chotár zapadal snehom. Cesta jedným smerom trvala približne hodinu, v zime o čosi viac. Neraz, najmä keď bolo blato, išli na bohoslužby, najmä muži v gumených čižmách, v potoku neďaleko Malej Hradnej si ich umyli, prezuli sa do inej, vhodnejšej obuvi a pokračovali po spevnenej ceste do kostola.
Pripomenúť si tieto putovania predkov na bohoslužby sa rozhodli súčasníci vo Svinnej a z iniciatívy miestnej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska sa asi polstovky občanov vybralo pešo do Malej Hradnej po približne rovnakej trase ako ich otcovia a matky, či starí alebo prastarí rodičia. Tí menej zdatní, ale zapálení pre túto myšlienku, sa do Malej Hradnej dopravili autobusom a spoločne s putujúcimi vystúpali ku kostolu stojacom na vŕšku. V ňom im najskôr jeden zo svinianskych pamätníkov Ľudovít Kyselica pripomenul časy a zanietenosť predkov a nasledovala sv. omša, ktorú koncelebrovali súčasní správcovia farností Malá Hradná a Svinná Peter Maruna a Jozef Šafár. Po omši malohradniansky kostolník Ervín Országh oboznámil veriacich s históriou kostola v Malej Hradnej, ktorý patrí medzi najstaršie v nitrianskej diecéze a Kyselica ho doplnil informáciami o malohradnianskom archidiakonáte.