Článok pokračuje pod video reklamou
„Po týždni vystupovania sa nám prederavili čižmy, ktoré sme tesne pred odchodom dávali opravovať,“ objasnila vedúca súboru Emília Šteiningerová. „Podlepili sme ich teda páskou na koberce,“ uviedla so smiechom.
Prvým veľkým zážitkom pre deti bola cesta lietadlom, najmä pre deti, ktoré leteli prvýkrát. „Hoci bol let dlhý, neboli žiadne problémy. Deti sa bavili aj tým, že si v lietadle menili sedadlá s ostatnými cestujúcimi, aby mohli sedieť vedľa seba,“ spomína vedúca súboru Emília Šteiningerová. Možnosť zúčastniť sa festivalu dostali najstaršie deti v súbore. Výpravu doplnili aj dve mladšie deti. „Deväťročná Sárka Šteiningerová spievala sólo a Lukáš Hochman ju sprevádzal na heligónke. Toto vystúpenie malo skutočne veľký úspech u divákov,“ hovorí vedúca súboru. Podľa nej diváci ocenili aj našu cimbalovú muziku. „Boli sme jediná krajina, ktorá odprezentovala detskú cimbalovú muziku. Všetky ostatné krajiny mali dospelých hráčov na cimbal,“ uviedla. „Tiež sa všetkým páčilo, že sme obmieňali vystúpenia a nevystupovali sme stále s tým istým programom a v tých istých krojoch,“ doplnila ju vnučka Klára Steiningerová.
Detský folklórny súbor Radosť sa festivalu v Kanade zúčastnil už pred jedenástimi rokmi. „Medzičasom sa však mestečko Beauport spojilo s mestom Quebec, takže sme sa mohli tešiť oveľa väčšej priazni divákov,“ uviedla Emília Šteiningerová.
Deti nemali problémy ani s dorozumievaním. „Každý z nás vie po anglicky a dvaja členovia aj po francúzsky. Preto sme nemali žiadny problém nadviazať nové priateľstvá,“ vysvetlila Klára Steiningerová. „Vymenili sme si emailové adresy a sme v kontakte doteraz,“ doplnila ju Karla Kostelníková. Emília Šteiningerová nám prezradila, že pri rozlúčke s novými priateľmi padali i slzy.
Mladé slečny ocenili na vystupovaní v Kanade najmä záujem divákov. „Diváci nás skutočne vedeli podporiť potleskom. Bolo to iné, ako keď vystupujeme na Slovensku, pretože ľudia odtiaľ nie sú zvyknutí na výskanie a rôzne výskoky,“ vysvetlila Klára Steiningerová.
Deti boli počas festivalu ubytované v kanadských rodinách, ktoré sa k nim správali nanajvýš priateľsky. „Rodiny deti doviezli na ôsmu ráno do školy, kde sme mali spoločné stretnutie a potom sme už trávili čas prevažne spoločne, či už na vystúpeniach, alebo prípadne na výletoch,“ uviedla Emília Šteiningerová. Spomína na každodennú prepravu detí miestnymi „žltými“ autobusmi. „V Kanade musia všetci v autobuse iba sedieť a aj to len rovno. Neprichádza do úvahy, aby si deti dali čo len nohy do uličky.“ Karla dodáva, že na taký prísny režim si nemohli zvyknúť. „Počas prepravy na Slovensku v autobuse hráme karty a normálne sa bavíme s ostatnými. V Kanade sa nám dokonca stalo, že šofér zastal a odmietol ísť ďalej pokiaľ si nesadneme tak, ako sa má sedieť.“
„Ochutnali sme aj pravý javorový sirup, ktorý je typický pre Kanadu,“ vysvetlila Šteiningerová. „ Aj keď máme radi sladké, ich sirup je sladký až príliš,“ vysvetlili dievčatá. Na otázku, či by sa do Kanady chceli ešte niekedy vrátiť, odpovedali dievčatá jednoznačne áno. „ Je to krásna a hlavne veľmi čistá krajina. A ľudia sa tam dokážu viac usmievať,“ vysvetlili Klára s Karlou.
Emília Šteiningerová pochválila disciplinovanosť detí a ich celkovú snahu vystupovať pred zahraničným publikom čo najlepšie. „Pri vystúpeniach bolo vidieť, že sa skutočne snažia,“ zdôraznila. Počas kanadského pobytu stretli členovia Radosti dcéru Mariána Šťastného, ktorá celej slovenskej výprave vybavila návštevu u slávneho otca. „Deti Mariánovi predviedli vystúpenie a ten bol očarený sebavedomím a suverenitou detí. Tiež ho tešila znalosť jazyka u všetkých detí,“ uviedla Šteiningerová.
Deťom nerobil problém ani časový posun, ktorý je medzi Kanadou a Slovenskom. „Keď sme prišli do Kanady, tak bol večer a ani sme si neuvedomovali, že nastal nejaký rozdiel. Po návrate na Slovensko sme ho však dospali,“ dodali Klára s Karlou.
