Článok pokračuje pod video reklamou
ého Mesta nad Váhom, ktorých okrem manželského zväzku spája i láska k cestovaniu, turistike a vzťah k poznávaniu pre našinca neznámych končín našej planéty. V pozadí hrá klasická mexická hudba starých Indiánov a pozorne počúvam rozprávanie o 21-dňovej ceste krížom Mexikom, počas ktorých prešli 4800 kilometrov a navštívili 9 mexických štátov. „Keby sme neboli navštívili Mexiko, nikdy by sme neboli verili, že je také krásne“, svorne začína našu debatu zážitkami nasiaknutá manželská dvojica. Oblasť neuveriteľných rozdielov v životnej úrovni, klimatických pomeroch, v spôsobe života. Manželia, ktorí počas svojho dlhého pobytu mali možnosť vidieť mnohomiliónové mexické aglomerácie (hlavné mesto Mexico City má 22 miliónov obyvateľov) i klasické tropické pralesy, zažili luxusné hotely, ale aj ubytovne, v ktorých bola jediná žiarovka svietiaca denne iba 6 hodín bez akéhokoľvek vypínača alebo zásuvky s možnosťou nabiť si mobil.
Teotihuacán alebo miesto, kde sa z ľudí stali bohovia
Archeologické nálezisko Teotihuacán nachádzajúce sa neďalekého mexického hlavného mesta Mexico City, bolo jednou z ich prvých zastávok počas latinskoamerickej cesty. „Je to jedno z najvýznamnejších aztéckych miest, v ktorom v období jeho najväčšej starovekej slávy žilo až 200-tisíc obyvateľov. Mesto s množstvom pyramíd a ďalšie nové objekty sú tu v nánosoch zeminy objavované i v súčasnosti. Pod Pyramídou Slnka (Pirámide del Sol), porovnateľnou veľkosťou s Cheopsovou pyramídou, sa podľa domorodých obyvateľov zrodil a odtiaľto pochádza človek. Celá stavba je úchvatná svojou presnosťou nasmerovania, dvakrát v roku (19.mája a 25. júla) sa napoludnie Slnko nachádza presne nad pyramídou a západná stena pyramídy smeruje k západu Slnka“, dodáva Miroslav Hlavatý a zároveň jeho manželka dopĺňa informácie o druhej veľmi známej Pyramíde Mesiaca (Pirámide de la Luna), ktorá sa nachádza na konci Triedy mŕtvych a je výrazne nižšia ako jej slnečná kolegyňa.„Hoci je táto pyramída menšia, páčila sa nám viac a je z nej krásny výhľad na celé nálezisko“, ukončuje rozhovor na archeologickú tému.
Porazený prišiel o hlavu
Ďalšou nezabudnuteľnou zastávkou pre dvojicu novomestských cestovateľov bolo mayské mesto Chichen Itzá. „Tu vidno kamenný kruh s otvorom, do ktorého bolo treba dostať loptu bez pomoci rúk i nôh, iba s použitím ramien a bokov tela. Vtedy mužstvo zvíťazilo.“, hovorí zaujato Miroslav pri sledovaní filmu z ich cesty „Trafiť ťažkú loptu do kruhu umiestneného vysoko nad zemou nebolo určite jednoduché. Pre kapitána porazeného mužstva bolo po skončení zápasu cťou obetovať sa a krv z jeho sťatej hlavy pokropila trávnaté ihrisko“, jedným dychom dodáva. Že toto neboli jediné obete bohom, nasvedčuje aj obrovské množstvo detských kostier nájdených v neďalekom jazere s priemerom 30 metrov. Obete mali priniesť vlahu a dážď a zachrániť postupne zanikajúcu mayskú kultúru. Nestalo sa…
S Indiánmi neradno žartovať
San Chuan Chamula, osada ležiaca 2260 m nad morom tvorená iba indiánskym obyvateľstvom, pripomína manželom jeden z najsilnejších zážitkov ich cesty. „V ich svätyni je prísny zákaz fotografovania, na čo upozornia každého turistu už pred vchodom. Celé rodiny tu vykonávajú pôvodné indiánske i kresťanské obrady a fotografovanie počas nich znamená kradnutie ich duší. Horia tu stovky sviečok vytvárajúcich takmer nedýchateľné ovzdušie, sú tu ťažké závesy a kostolné steny zadymené čiernym dymom. Indiáni kľačiaci na 20 centimetrov dlhom ihličí pri rituáloch používajú aj kohútov a sliepky, s ktorými krúžia pred svojimi hlavami i príslušníkmi rodín. Na zemi položené jedlo i kola určené pre unavených modliacich sa, ale i dávno mŕtvych… Nájde sa tu i fľaša alkoholu,“ spomínajú a zároveň pripomínajú a varujú aj ďalších prípadných návštevníkov tejto krajiny, ktorí by chceli porušovať domáce zvyky. Na nerešpektovanie prísneho zákazu fotografovania doplatil v minulom roku jeden z amerických turistov, ktorého miestni domorodci po porušení ich pravidla bez milosti ukameňovali.
Katolícke Mexiko
Mexičania sú na 94 percent kresťania - katolíci a niekoľko z ich najvýznamnejších kostolov v Mexico City, Meride a Guadalajare osobne posvätil a svojou návštevou uctil pápež Ján Pavol II. Veriaci navštevujúci sväté miesta prepojili svoje pôvodné naturálne náboženstvá a prírodné zvyky s kresťanstvom. V kostoloch je neskutočná výzdoba, obrovské množstvo kvetov, sviec, zlata, všetko je otvorené a sprístupnené i v noci. Nikde nevidno odhodený papier, žiadnu špinu a ukradnúť niečo z týchto miest je doslova tabu,“ spomína Renáta Hlavatá, povolaním učiteľka zemepisu a matematiky v Novom Meste nad Váhom. „Veľmi zaujímavým úkazom je i budova kostolíka Nuestra Seňora de los Remedios, ktorý sa nachádza na vrchole iba nedávno objavenej pyramídy v meste Cholula považovaného za mesto kostolov. V pyramíde s rozlohou väčšou ako Cheopsova pyramída v Egypte rozprestierajúcej sa priamo pod týmto malým cirkevným objektom, sú už sprístupnené chodby a cesty v blízkom okolí sú vysypané lávovým kameňom zo sopky Popocatepetl, ktorú z týchto miest nádherne vidno,“ dopĺňa jej rozprávanie manžel.
Belmondo by bol sklamaný
Svetoznáme turistické stredisko Acapulco, ležiace pri pobreží Tichého oceánu preslávil filmom Muž z Acapulca aj francúzsky komik Jean Paul Belmondo. Pre cestovateľov z Nového Mesta nad Váhom bolo toto miesto s povestnými plážami veľkým sklamaním. „Neoslovilo nás. Veľký ruch, ktorý nepríjemne poznačil celé mesto a smog z hustej automobilovej dopravy len pár metrov od pláží, nepridáva na atraktivite tomuto miestu. Pojem nočný pokoj tu neexistuje ani v neskorých hodinách. Miestni obyvatelia sú veľmi hluční a netolerantní voči iným hosťom. Acapulco je mestom rušných diskoték končiacich v ranných hodinách, vidno tu opilcov, kontrastuje tu pobyt snobov a zároveň veľká chudoba. Navyše rybári priamo pri pobreží čistia svoje kapitálne, často i dvojmetrové rybacie úlovky, a „vôňa“ odpadu nie je príjemná,“ dodávajú svorne. Úsmev na tvári im však vráti spomienka na zaujímavý pokrm. „Tu sme jedli kobylky. Je to chutné pražené a solené jedlo a keď sa odtrhnú nožičky má človek pocit, že konzumuje búrske oriešky,“ dodávajú.
Slovensko – pojem neznámy
Nakoľko veľa domorodcov je negramotných a navyše školská dochádzka v Mexiku nie je povinná, neprekvapuje, že tu o našej krajine nevedia nič a mnohým z obyvateľov indiánskych osád sa nerozjasní ani pri slove Európa. Renáta nezaprela svoju profesiu a navštívila jednu zo základných škôl. „ Pre mňa ďalší silný zážitok. V jednom zošite všetky predmety, žiadne učebnice, žiaci spoločne sediaci pri okrúhlych stoloch. Po zemi sice behajú jašterice, ale učiteľ je pre deti „bohom“, ktorého rešpektujú a pozorne počúvajú každé jeho slovo. Žiakov pochádzajúcich z rôznych indiánskych kmeňov hovoriacich odlišnými rečami spája spoločný jazyk cocil, v ktorom tu mladý učiteľ vyučuje. Až neskôr sa prechádza na španielčinu. Úspechom pre viaceré domorodé deti je napísať správne aj dátum, rady sa však učia básničky a názvy jednotlivých mexických štátov dobre ovládajú. Keď si žiak uvedomí, že sa dokáže podpísať a niečo si prečítať, zvyčajne skončí školskú dochádzku. Častokrát to býva už v piatej triede a jeho odchodu zo školy nikto nebráni.“, spomína a zároveň porovnáva pomery v mexickom a slovenskom školstve cestovateľka a učiteľka v jednej osobe. Odlišná situácia je v mnohomiliónových mexických metropolách Mexico City a Merida s množstvom škôl i univerzitami.
Bezproblémové a štipľavé stravovanie
Prežiť trojtýždňovú cestu na privezených potravinových zásobách zo Slovenska jednoducho nejde. Manželia Hlavatí si v Mexiku zvykli na kvalitnú stravu v reštauráciách i stravu domorodcov. Tradične chutnými mexickými koláčikmi ich obdarovala 80-ročná Indiánka. „V Mexiku je veľa pekárničiek, kde sa dá aj v malom mestečku kúpiť, čo sa vám zaráči“ hovorí Renáta a zároveň prízvukuje : „Ľudia v obchodoch podávajú všetko v rukavičkách do recyklovateľných balíčkov, na ústach majú hygienické rúška a na hlavách šatku. Čistota tam bola neskutočná, bez ohľadu na to, či ste v malej indiánskej osade alebo veľkomeste.“ „Za pár pesos namiešajú veľký balík s ovocím, cukrovou trstinou a kokosom, z ktorého sa dobre najete. Jedáva sa tu veľmi veľa rôznych druhov mäsa upravovaného prevažne na ražni, fazule a šošovice. Fazuľa sa konzumuje prepasírovaná ako príloha spolu so štiplavými chili papričkami, domorodcami zvanými salsa. Navyše majú dobré 12-stupňové pivo a smäd hasia ovocnými šťavami, ktoré z pomarančov i ostatných druhov tropického ovocia pripravia pred vašimi očami.“ Paprika plnená kuracím mäsom a zeleninou poliata orechovo-smotanovou omáčkou a to všetko posypané jadierkami z granátových jabĺk sa stala pochúťkou tohto manželského páru v Pueble, v meste keramiky. Pri pohľade na hovädzie mäso zavesené na hákoch priamo pod horúcim slnkom v indiánskych osadách vo vyše 30 stupňovej horúčave im tuhla krv v žilách a povinné očkovanie proti žltačke absolvované pred odletom do odľahlých končín vzdialeného svetadielu zrazu získalo svoje opodstatnenie…
Ochorieť sa neoplatí
„Dentist“ hlásal nápis na jednej z dedinských garáží tesne vedľa otvoreného obchodu s mäsom a pri predstave vŕtania zubov „vŕtačkou na baterku“ objavovali naši cestovatelia zdravotný systém Mexika. „Dieťa má 40-stupňovú horúčku a oni prvý deň iba zisťujú, akú má poistku a až potom začnú liečiť. Ďalší rad si vystojíte v lekárni a napokon zistia, že také lieky vôbec nemajú. Veľa ľudí tu vôbec nie je poistených, pre tých bežných ľudí je to skôr rarita. Vo veľkomestách majú ľudia viac financií a tu je zdravotníctvo porovnateľné s európskym a funguje tak, ako má.“ Smrť človeka, telo a dušu chápu mexickí domorodci úplne inak ako my. Pri úmrtí člena rodiny nezúfajú. Je to pre nich normálne a za ochranu zdravia sa modlia k Panne Márie Guadalupskej, ktorej sú zasvätené kostoly.
Pri svojich spokojných a dobrosrdečných povahách zrejme Mexičania ani ochorieť nemôžu, pričom na záver nášho rozhovoru manželia Hlavatí dodávajú: „Stále žijeme z pocitov, ktoré sme si z Mexika priniesli. Máme doslova pokoj v tele a spomíname na ľudí, ktorí sa nikam neponáhľajú, majú na všetko čas a sú vysmiati. Noci prežívajú na miestnych námestiach, kde im do tanca vyhrávajú domáci hudobníci, súbory mariachi. A že sa vedia naozaj tešiť zo života a bujaro zabávať, sme mali na vlastné oči vidieť aj u mladých svadobčanov…“
Moment je pre nich pol hodina a väčšinu vecí riešia pokojným slovíčkom maňana – zajtra. A to je možno návod aj pre nás, pravidelne vystresovaných a niekam sa ženúcich ľudí, mexický návod, ako byť šťastnejší.
Hasta La Vista, dovidenia, Mexico!
