Milý môj stály čitateľ,

im šéfovia dovolili „pindať“ pred odchodom do váľania sa vrtákom v piesku. Tento novinársky stav nazývam perózna frustrácia. Ja už presne viem, o čo ide. Podobnú frustráciu prežíva jeleň v septembri, keď trúbi a trúbi a nevie, či z inkriminovanej čačiny vylezie párnokopytnica jeho srdcu vyvolená a k sexuálnym činnostiam zjavne pozitívne naklonená. Občas nelezie a nelezie, ale nakoniec sa vždy objaví a jelene nevymrú, ani po meči ani po praslici. (Svine vymierajú po prasnici, ale nie dostatočne intenzívne, čo je chyba). Aj ja som mal strach. Zbytočný. Stále je o čom písať. Naši poslanci sa v zjavne poúpalovom stave zaoberajú hneď dvoma genialitami. (Prosím, nemýľ si problém s genitáliami, hoci v týchto prípadoch by označenie bolo presnejšie). Hmm. Vraj nebudem môcť po lesnom chodníku jazdiť na bicykli. No fasa! Drzí multimilionári na svojich polmiliónových štvorkolkách pochádzajúcich z krajiny vychádzajúceho slnka, neskôr na polmiliónových snežných skútroch vyjazdia do sýtosti svoje adrenalínové pudy. Ale my, na bicykloch, ani za nič. Lebo my na bicykloch robíme v lese ešte tenšiu stopu ako chodec, lebo my nesmradíme výfukovými plynmi, neplašíme zver decibelmi a nám z tátošov neodkvapkáva ojazdený olej. Občas sa niekde vycikáme, ale veď močovina prospieva rastu rastlín A poľnohospodári ju kupujú za drahé peniaze na hnojenie polí. V Bavorsku, tesne pod Mníchovom, vymysleli hríbovú políciu. Vojdeš do lesa a musíš mať „povolenku” na nazbieranie určitého množstva húb a lesných plodov. Pekná somarina, čo? Nenájdeš nič, lebo sa „nezadarilo”, alebo jednoducho nerastú a povolenka prepadne. A ty ani maličký dubáčik. Pán minister ma fascinoval myšlienkou, či by sa mi páčilo, keby mi dvakrát do týždňa niekto odoberal v lese semeno. Nuž, mne by sa to páčilo. Veľmi, keby to bola Klaudia Šiferka, ale ešte lepšie Linda Evangelista, lebo tá sa mi ľúbi viac. Len preboha nie Vy, pán minister. Očakávam, kedy už bude schválený tak prepotrebný zákon o zákaze zberu bobúľ ľuľkovca zlomocného. Ako budeme tráviť svokry? To sa my zvrchovaní Slováci máme potupne uchýliť k načierno importovaným jedom pochybnej značky made in Lucrecia Borgia? Veď máme doma vlastných jedovatých bobúľ vhodných na trávenie svokier viac ako nakakaných! Stačí ich včas pozbierať a sušiacim procesom vhodne upraviť na lahodne smrtiaci proces. Zjavne otrávená osobnosť iba tak nezáväzne cvične potrepe bačkorami, prípadne priamo krpcami a odoberie sa na pravdu Božiu loviť bizóny do indiánskych večných lovíšť. A ešte sa zaoberali nekonečne dôležitou záležitosťou nelegálneho chovu akýchsi fosforeskujúcich rybičiek. Vraj sa to nesmie. Rybičky vraj svietia odporným zakázaným spôsobom, čo ministerským úradníkom spôsobilo frustrujúcu prácu za naše dane, minimálne na tri dni vyčerpávajúcej činnosti. No fuj! Hrozne sa hanbím, vlastne ani nespávam. Jediné, čo sa stalo, je skutočnosť, že cena žiabrovcov na čiernom trhu stúpla na päťnásobok. Pokúsim sa s touto skutočnosťou akosi zmieriť, aj keď viem, že to nebude jednoduché. Nuž, aby toho celého nebolo dosť, akýsi poslanec má doma zakázaného vtáka. Že vraj je veľmi veľký a pekný a vraj aj farebný. Aj poslaneckého vtáka aj farebné rybičky treba podľa nariadenia buď usmrtiť, alebo vrátiť do krajiny pôvodu. Z tohto dôvodu treba ihneď odsúhlasiť štátnu dotáciu na výrobu lietajúceho akvária s dlhým doletom. Samozrejme, vypísať tender pod kontrolou Ústavu pre verejné obstarávanie. Na záver dve vety. Platí tretí Parkinsonov zákon. (Vrelo odporúčam knihu Parkinsonove zákony). Znie: „Tisíc úradníkov dokáže samo sebe zabezpečiť vyčerpávajúcu prácu.“
Uži si leta.