ý bol akademickým maliarom a grafikom. „Učil na Akadémii výtvarných umení v Prahe a automaticky som počítala, že pôjdem v jeho stopách,“ vysvetlila. Ako väčšina umelcov začínala kresbou, neskôr vyštudovala grafiku. Ku železu sa dostala omylom. Oslovilo ju v piatom ročníku počas stáži v smaltovni. „Začala som vyrábať dvojrozmerné smalty, no raz mi jeden architekt povedal, aby som ich robila trojrozmerne,“ spomína. Keďže Francová sa nevyznala v zváračskej práci, známy jej dal kontakt na zvárača, ktorý bol momentálne bez zamestnania. Dnes tvorí hlavne trojrozmerné sochy inšpirované najmä zážitkami z ciest. „Základom je pre mňa súžitie muža a ženy, no nechávam sa unášať aj Španielskom, Mexikom i Afrikou,“ uviedla. Čierne železo necháva autorka niekedy zhrdzavieť, inokedy ho osmaltuje. „Smalt je svojou farebnosťou priveľmi priamočiary, železo s ním vytvára kontrast,“ vysvetlila.
Aj rodený Košičan Marko Vrzgula sa s výtvarným umením stretával od detstva. Intenzívne sa oň však začal zaujímať pod vedením starého otca, ktorý bol akademickým maliarom, v jedenástich rokoch. V období puberty bolo podľa maliara práve umenie tým, čo ho dokázalo držať na uzde. Po vyštudovaní Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave začal postupne hľadať svoj štýl. K obrazom, ktoré dnes tvorí, sa vraj dostával dvadsať rokov. Dnešné akrylové diela sú inšpirované vizuálnymi vnemami, prírodou. „Človek si postupne vytvára znakovú reč, pomocou ktorej tvorí vlastné diela,“ vysvetlil. Vrzgulovou najpoužívanejšou je technika frontáží. „Základnú osnovu mojich obrazov tvorí povrch nájdený v prírode, ktorý pomocou harmónie a disharmónie dotváram,“ upresnil.
Diela Oliny Francovej a Marka Vrzgulu si môžu priatelia nevšedného výtvarného umenia prezrieť na Trenčianskom hrade do 9. septembra.