má za následok mnoho tragédií a havárií. On sám mu podľahol a dlhé roky pil. „Tridsať rokov som bol alkoholik,“ hovorí Tóno Michalík. Alkohol ho pripravil aj o strechu nad hlavou a po Slovensku sa potuloval ako bezdomovec. Za osem dní vtedy prešiel z východu do Bratislavy.
Rozviedol sa, prišiel o majetok, živil sa ako murár, býval po ubytovniach. Keď dostal chuť na alkohol, opíjal sa aj niekoľko dní v kuse. Skúšal sa viackrát liečiť, ale nedarilo sa mu. „Napokon som sa ocitol v liečebni v Šútove pri Martine. Tam mi napadla myšlienka urobiť niečo konkrétne pre sebaprekonanie,“ tvrdí. Po liečení sa rozhodol overiť si svoju vôľu. Ako povedal, keď prejdem toľko kilometrov pešo, vyskúšam si, čo dokážem a ľahšie dokážem potom pohárik alkoholu odmietnuť. Funguje to. Vlani prešiel cez slovenské mestá viac ako 1500 kilometrov. Priznáva, že chuť na pohárik či pohár oroseného piva ho ešte neprešla. „Radšej si nedám ani nealkoholické pivo ani vineu. „Vraj vinea má chuť vína a to radšej netreba ani skúšať. Pre liečených alkoholikov aj to môže byť spúšťačom v ceste na alkoholické dno. Na ceste spoznal, koľko zla spôsobuje v živote alkohol. Rátal som kríže na okraji ciest, v obciach som sa pýtal, čo sa stalo. Za mnohými haváriami bol alkohol a čo bolo najhoršie, obeťami boli nevinní.“ Svojou púťou chcel upozorniť na nebezpečenstvo závislosti. „Dúfal som, že moja cesta bude mať zmysel, ak sa aspoň jeden človek nad sebou zamyslí a uvedomí si, že zle robí sebe aj okoliu keď pije. Prekvapili ma však reakcie ľudí. Chodili mi sms, ľudia ma oslovovali a vyjadrovali podporu.“ Rozhodol sa peší protest zopakovať aj o rok. Putovať po slovenských mestách a obciach začal na deň detí, 1. júna. Cestu chce ukončiť v Bratislave a potom osloviť vládu so žiadosťou, aby sa učebné osnovy rozšírili. „Treba viac deti učiť o tom, ako môžu dopadnúť, ak budú drogovať alebo piť. Treba, aby sa do základného učiva dostala takáto osveta,“ ozrejmil cieľ svojho putovania Michalík.
Pre prechode mestami a obcami sa zastavuje na mestských či obecných úradoch a rozhovormi sa snaží predstaviteľov miest informovať o svojom proteste a získať ich pre myšlienku „Väčšina ma pozná už z vlaňajška,“ hovorí. „Kto ma chce vypočuť, ma vypočuje.“ Prezrádza aj kuriózny zážitok. „Raz som sa rozprával s prednostom istého úradu, z ktorého som cítil alkohol. My alkoholici máme na to nos. Vysvetlil som mu, aký je zmysel mojej cesty a podporil ma. Potom som sa išiel do bufetu oproti úradu najesť sa. Vtom prišiel funkcionár, s ktorým som sa rozprávala a pri pulte vypil poldeci vodky na ex. Takto to robia iba alkoholici. Bol to taký paradox, že človek, ktorý na jednej strane alkoholizmus odsudzuje, na druhej strane má s pitím problémy,“ uzavrel Michalík.
Už prešiel viac ako tisíc kilometrov. „Neurobím však toľko, koľko som si naplánoval. Počasie sa nedá naplánovať a v týchto horúčavách som už siahol na dno síl,“ konštatuje chodec. Od začiatku cesty schudol už šesť kíl, naposledy sa vážil pred pár dňami a mal 59 kilogramov. „Viac už ani chudnúť nemôžem, veď na mne sú už len koža, kosti a šľachy,“ smeje sa. Jeho ruksak pritom váži teraz 24 kilogramov. Postupne sa ale odľahčuje, pretože rozdáva časopis Cesty – mesačník o abstinencii, bezdomovcoch a kvalite života. So sebou nosí aj cestovný denník, kde mu primátori a starostovia píšu povzbudzujúce slová. Hoci denne prejde priemerne okolo 30 kilometrov, po krajniciach ciest, v horúčavách je to menej, tenisky zatiaľ ešte nezodral. Má stále rovnaký pár ako na štarte v Prešove. „Mám aj náhradné, ale zatiaľ som ich nepotreboval meniť,“ tvrdí. Prespáva pod stanom, alebo v ubytovniach, ktoré mu ponúknu obce či mestá. „Treba dbať aj na hygienu.“ Minulý týždeň sa zastavil v našom regióne. Bol v Myjave, Starej Turej, Novom Meste nad Váhom, vo štvrtok 19. júla sa zastavil v Trenčíne a v piatok putoval ďalej do Dubnice. Keďže cez víkend oddychuje, pobudol tam dva dni.