Čerpadlo, horčica, benzín a iné súvislosti

lovenska. Zdanlivo žiadny problém. Odoslali sme teda objednávku do Sigmy Lutín a čakali na odpoveď. Po mesiaci prišla. Samozrejme negatívna. Vraj Sigma musí v prvom rade plniť exportné záväzky voči svojim stálym odberateľom na devízových trhoch a že možno o pol roka. Nič sa nedalo robiť, naše vedenie začalo chodiť po žobraní po všelijakých ministerstvách a bankách a komisiách a čo ja viem ešte kade, aby získali prísľub devízových prostriedkov pre nákup v kapitalistickej cudzine. (Pojem „získanie devízových prostriedkov” asi spôsobí u dnešných mladých ľudí tupý, nechápavý úsmev.) Získali sme prostriedky a na naše technické požiadavky zareagovalo ponukou niekoľko západných firiem. Výber vyhrala istá rakúska firma. Bola síce takmer trikrát drahšia ako Sigma, ale jej čerpadlo spĺňalo do bodky naše požiadavky a najmä dodacia lehota bola päť dní. Konečne debna prišla a po odchode colníkov sme ju netrpezlivo otvorili. Bolo tam! Naše vysnívané čerpadlo, živé a zdravé! A na ňom štítok Sigma Lutín, Made in Czechoslovakia. Niektorí pobledli, iní sa pustili do nespútaného smiechu. Aj také boli podoby socialistického finančného hospodárenia. Natíska sa otázka. Boli? Predstavte si, že si založíte firmu na výrobu horčice. Firme sa darí, spokojní zamestnanci majú slušné platy. Horčicu predávate po päť korún. Ale zrazu to začne nejakému odborníkovi prekážať. Vraj máte neprimerané zisky a vraj máte svoj vlastný výrobok predávať po štyri koruny. Poriadne sa nas...te a predáte celú produkciu do zahraničia. Po čase sa národ rozfrfle. Má pivo, má párky, ale niet horčice. Horčicu treba kúpiť v zahraničí. Šikovný „faxový” obchodník ju nakúpi za šesť korún a na Slovensku predá za desať. Zdá sa vám tento párkovo – horčicový horor pritiahnutý za vlasy? Lenže bohužiaľ nie je. Trvale počúvam v médiach prejavy vládneho folklóru o nehoráznych ziskoch Slovnaftu. Lenže Slovnaft je súkromná spoločnosť a tak si môže zo svojimi produktmi robiť čo chce, bez ohľadu na názor trebárs spolku holubárov. Keď niekomu v rafinérii prasknú nervy, predá celú produkciu benzínu do Rakúska a my môžeme v nádržiach akurát vyvolávať duchov, či ozvenu. Potom štát nakúpi benzín v cudzine, (samozrejme cez firmu spriaznenú so všemocnými), možno že ten náš, ale pochopiteľne už za iné ceny. Pritom benzín by republiku ani neopustil, lebo výrobca by ho predal v zásobníkoch v Trebišove, Kľačanoch či Bratislave a rodnú postať by neopustila ani kvapka paliva. Nemožné? Podobne sa „zobchodovalo“ aj stavebné železo z Vítkovíc určené pôvodne na vodný stupeň Nagymaros. Takže nič nového pod slnkom. Benzín sa však dotýka každého. To, čo by sa patrilo napísať na záver, nenapíšem. Jednak ste si domysleli a jednak preto, že som prepadol ošiaľu etickej samoregulácie. Radšej idem skontrolovať stav horčice v našej samoobsluhe.