yslel som niekoľkokrát aj na to najhoršie. Nebyť syna a sestričiek, ktorí ma povzbudzovali, ťažko by som zostal medzi živými,“ začína rozprávanie muž, ktorý zostal na vozíčku, bez oboch nôh.
Chýbalo poldruha roka
Jožo Kašiak bol kedysi ženatý muž, ktorý mal dve deti. Keď mu v roku 2003 amputovali na dvakrát ľavú nohu, zatočil sa pred ním svet. „Bolo mi ťažko, nevedel som, čo bude doma. Myslel som najmä na mamu. Vedela, že bude ťažko, no netušila, že to bude znášať ťažšie ako ja,“ spomína si Jožo. „Dáte si kávu? Podám vám vodu?“ núka nás, sediac na vozíčku. Nechce sa nám veriť, že by nás obslúžil iba tak, no mrštne sa dá dolu, zdvihne na rukách na posteľ, vytiahne fotografie, a za okamih je späť na vozíku. Usmieva sa a ukazuje fotky, konštatujúc, že ostatné má mama. „Stíham takto, hoci je tu málo miesta,“ meria kuchyňu očami. „Po roku mi „vzali“ aj druhú nohu, tentoraz na trikrát. Bohužiaľ, keď som chcel dôchodok, chýbalo mi v posledných rokoch odpracovať poldruha roka, aby som ho dostal. Reku, myslel som si, že na niečo podobné zákon pamätá, no ten je neúprosný. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži na súde v Trenčíne. Cítil som sa zle, akoby som nebol ani človek. Dívali sa na mňa ako na „čosi“, čo už človekom nie je, a preto sa „tomu“ ako človeku ani pomôcť nedá.“
Druhé nohy
Počiatočná hrôzy, nervozita i strach sa vytrácali, no u Kašiakovcov sa im zapáčilo. „Bol som na liečení v Kováčovej. Dával som sa dokopy nielen fyzicky, ale aj psychicky. Dostal som druhé nohy. Boli sčasti kovové, ak si ich pozriete bližšie, nepôsobia na vás ako skutočné. Vedel som, že nie sú ozajstné, no chodiť som chcel!“ Cvičenia, masáže, rehabilitácia a skúška nových končatín. To bol kolobeh, na ktorý si Jozef zvykol. Prišiel deň, o ktorom sa hovorieva, že je s veľkým D. „Nepripadalo mi to vtedy tak. Pripevnili mi nohy a začal som skúšať. Nebolo všetko dobré a jednoduché, no napokon som chodil aj polhodinku. Lenže nik sa ma nepýtal, kde a ako budem chodiť doma. Kto z lekárov, sestier či úradníkov vie, ako vyzerá Zliechov? Hm,“ pozrie sa von oknom a ukáže na svah za chalupou.
Skúter a klaun
Fond Dr. Klaun oslávi piate výročie. Hoci existuje krátko, stihol rozosmiať stovky detí, malých pacientov, no pomohol aj dospelým. „Štatistiky si vedieme, no z hlavy vám nepoviem, koľko ľuďom sme pomohli tak ako napríklad pánovi Jozefovi,“ hovorí Janka Sedláčková. Podľa jej slov nejde o počty, ale skutočne o pomoc. „Počas víkendu máme Deň klaunov v Trenčíne. Príďte, presvedčíte sa, čo dokážu naši ľudia!“ Jej myšlienky i vďaka patria najmä Holanďanom, ktorí ju k projektu priviedli.
„Volali mi takmer po dvoch rokoch, či vraj skúter chcem. Reku, hej! Všetkými desiatimi!“ tvrdí Jozef, spomínajúc na Katarínu Ronecovú, ktorá mu žiadosť napísala. „Kto pozná Zliechov, vie, ako sa asi môže „chodiť“ vozičkárovi. Nielenže mi ho bolo ľúto, ale chcela som mu skutočne pomôcť ako človeku,“ spomína Katarína, ktorá mala z nového skútra rovnakú radosť.
Nohy No. 3
V maminej izbe sú zakryté igelitom nohy číslo tri. Čakajú na Joža a liečenie v Kováčovej, kde si nové „hnáty“, ako im hovorí, vyskúša naozaj. „Teším sa. Bol som u doktora v Ilave, pred chvíľkou som prišiel,“ hovorí muž, ktorého tvrdenie sa nám zdá byť absolútne nereálne. „Bol som v Čičmanoch, v Rovnom. Paráda. Učím sa jazdiť. Nechcem sa zbytočne naháňať. Nedostal som tú mašinu na chvíľku, ale do konca života.“ Vychádzame pred dom, kde je nový prírastok rodiny schovaný. „Takto parkujem, aby som mohol nabiť batériu, lepšie zísť z kopca,“ ukazuje stroj Jožo.
Najskôr si naň zvykla celá dedina, teraz dal ďalšiu možnosť na reči. „Neviem, či ma predtým niekto ľutoval, no teraz mi väčšina závidí!“ Posúva sa postupne po chodníku na cestu, kde prejde pred nás niekoľko metrov. Jazdí pomaly a zručne, akoby na klasickom motocykli. Vyhadzuje smerovku, otáča a pýta sa, či sme stihli všetko nafotiť. Ak nie, rád zapózuje ešte raz, veď má čas.
Jožo a sklo
Na prácu u sklenárov nezabudol, o čom hovorí aj starosta Anton Múdry. „Je šikovný. Neviem, ako to robí, no nám zasklieval niekoľko okien. Nepotreboval na robotu extra čas, zasklil ich, akoby sa nič nedialo a okná boli v dielni,“ tvrdí starosta. Jožo to bude mať ťažké, zhodujú sa tí, ktorí s ním vedia prehodiť reč, či staviť sa na jedno pivko. Občas niečo urobí, no potreboval by nejakú robotu na doma či dôchodok, o ktorý nešťastne prišiel. „Čo bude o niekoľko rokov? To ja neviem. Zatiaľ sa o mňa stará mama. Nechcem myslieť na budúcnosť,“ vytrháva niť reality života čerstvý majiteľ elektrického skútra.
Cez deň sa snaží „pochodiť“ po obci, vylúšti krížovku, či sa pristaví na kus reči. „Večer pozerám telku. Nastavím si časový spínač, keby som zaspal. Dávam ju potichu, vedľa spáva mama. Tá sa každý deň čosi narobí, nerád by som ju budil. Na poschodí sú dve miestnosti, kde by som mohol neskôr bývať. Schody by sa dali upraviť, a ak by pomohla poisťovňa...,“ponúka myšlienky Jozef.
Kam sa podeje?
Stretávame sa matkou Agnesou, ktorá, ako povedala sama, bola niečo porobiť v záhrade. „Nepochodili sme na súde, nepochodili sme ani po návšteve dvoch pracovníčok, ktoré prišli so šoférom. Na to peniaze sú, no na penziu nie,“ schováva slzy do vreckovky Jozefova mama. Nik jej v dedine nepovie inak ako Anežka. Aj pán farár, ktorý nikdy nepoužije jej priezvisko. „Je to milé a veľmi si toho vážim,“ hovorí žena, ktorá bude mať o dva roky osemdesiatku. „Občas sa tu zastaví vnuk, ktorý si chce zarobiť na byt. Jožo dostáva sociálku štyri tisícky. Ak by nebolo mňa, neviem, neviem. Zamietli mi celodenné opatrovateľské, vraj sa postará sám o seba. Neukázali mi, ako si nachystá dreva, uhlia, naberie zemiakov v pivnici, či zoberie zeleninu zo záhrady na kopci. Možno by mu pomohli chytiť a vyčistiť sliepku do polievky. Má síce už 59 rokov, no ja tu dlhšie ako on nebudem. Kto sa oňho potom postará, kam sa podeje?“ pýta sa nás Anežka. Odpovedať by jej mohli úradníci, no tí do kopcov, ako Jožov skúter, nechodia.
Podľa rozprávania Jozefa Kašiaka pripravil Milan Kováčik
