Ivana Krajíčka si ako svojho rodáka okrem Trenčanov privlastňujú aj Žilinčania, kde sa narodil 24. mája 1940, aj Považskobystričania, kde rodina Krajíčková spočiatku bývala. Trenčínu patrili jeho školské roky, ktoré neboli vždy len bezstarostné a veselé. Najmä záver stredoškolského štúdia na gymnáziu sprevádzali, podľa matky, príkoria a problémy. Dôvodom malo byť jeho provokujúce správanie sa. Dokonca, hoci už mal po talentových skúškach na vysnívanú VŠMÚ, nechceli mu v Trenčíne dovoliť maturovať. Napokon zmaturoval a zároveň s maturitou oslavoval svoje 17. narodeniny. Po odchode do Bratislavy chodil do Trenčína už len zriedka. Jeho rodičia, Matilda a Pavol, sa totiž v roku 1957 odsťahovali do Partizánskeho, kde otec učil na hotelových školách v Handlovej a Prievidzi. Manželia Krajíčkovci celý život pracovali v službách. V Trenčíne si po vojne v roku 1945 kúpili dom, oproti dnes už zbúraných Masaryčkám, a začali podnikať. „Neboli sme žiadni vojnoví zbohatlíci, len mladí ľudia, ktorí išli na živnosť, aby mohli byť zamestnaní a pracovať.
Na kúpu domu padli prostriedky z predaja rodičovskej chalupy. V prednej časti sme otvorili krčmu, bola tam veľká výčapná miestnosť, hosťovská miestnosť a herňa s hracími a gulečníkovými stolmi, vzadu sme mali byt. Tu Ivan vyrastal,“ spomína Matilda Krajíčková. No už o tri roky, po nástupe komunistického režimu, im krčmu zatvorili. Ivanov otec potom pracoval v hoteli Tatra, mamička ostala doma. Po Ivanovej maturite a odchode sa odsťahovali a vrátili až začiatkom sedemdesiatych rokov. V byte na Soblahovskej ulici žije Matilda už 18 rokov sama. Toľko uplynulo od smrti jej manžela. „Keď zomrel Ivan, uvedomila som si, že som už úplne sama,“ hovorí, ale zároveň spomína výdatnú pomoc od susedov. „Najmä, keď som pred tromi rokmi spadla, tak sa o mňa starali.“ Ivanova rodina zostala v Bratislave. „Keď boli deti malé, bývali v Trenčíne každé prázdniny, dokonca, keď ich bral naspäť po prázdninách do Bratislavy, chodili sa skrývať k susedovcom.“ Ivanove deti, syn Ivan a dcérka Alexandra, tu mali veľa kamarátov. „Raz si Saška napísala do denníka: Nič iné nezávidím ocinovi, iba to, že prežil detstvo v Trenčíne. To je ohromné mesto.“ Dnes Saška žije v Bratislave s manželom a 11-ročným Matejom. „Matej si na pradeda veľmi nepamätá, bol maličký, keď zomrel. Ale pamätám si, ako mu Ivan hovoril: dám ti sto korún, keď povieš dedko.“ Vnuk Ivan behá po svete, nejaký čas pobudol v Austrálii a podľa starej mamy sa ešte nestihol oženiť, hoci mu ťahá na štyridsiatku. „Jeho otec sa ženil, keď mal 25 rokov.“ Rodičom to oznámil originálne. „Prišli k nám raz večer aj s Ivanom Mistríkom a Babulou, ako Ivan volal svoju priateľku Máriu, ktorá pracovala ako produkčná v televízii. Celý večer ju Ivan súril, či už urobila, čo mala, či už splnila poslanie. Dievča sa urazilo a išlo spať. Tak sme sa spýtali Ivana, čo to malo znamenať. „Mala vás požiadať o moju ruku,“ odpovedal Ivan.“ Začudovaným rodičom žartom vysvetlil. „Ona sa chce vydávať, ja sa ženiť nechcem, tak musí žiadať o ruku ona mňa.“ Svadbu mali na MNV v Partizánskom. „Už sa blížil termín sobáša a Ivana stále nebolo. Boli sme nervózni, či sa niečo nestalo, keď Ivan aj s Jožkom Krónerom došli na poslednú chvíľu a otec mu, bárs bol ženíchom, hneď struhol zaucho. Po skončení obradu si Króner vzdychol: „No, junáčik, už si v tom.“
Ako spomína, Ivan odmalička chcel byť hercom. „Divadlo hrala moja mama, mňa to veľmi neoslovilo. Odmalička niekde vystupoval, recitoval, spieval. Nebolo besiedky, kde by nebol. Chcel byť vo všetkom samostatný a stále niečo vymýšľal. Nebol anjelské dieťa, bol to huncút, veľmi živý, ale mal v sebe veľa dobrého,“ charakterizuje Ivana jeho mama. Jeho druhou veľkou záľubou bola hudba a hral na husle. Ako stredoškolák, gymnazista, chcel vystupovať v súbore Trenčan, ale ten mu, podľa slov mamičky, zakázali. Keď ho nezobrali na vystúpenie, prišiel za spolužiakmi na bicykli. „Ešteže mi zavolali, kde je Ivan, pretože už ho celé hodiny nebolo a začínala som mať strach.“ Ako spomína, raz mu v škole zakázali, aby sa prihlásil na súťaž Hviezdoslavov Kubín. Profesori tvrdili, že stále vyhráva iba Krajíček, treba dať šancu aj iným. Prišiel sa ale na výberové kolo pozrieť, keď ho vraj uvidel riaditeľ knižnice, spýtal sa ho, prečo nerecituje. Ivan mu to vysvetlil, do súťaže ho zaradili a opäť vyhral.
„Ivan bol šikovný, ale v škole mal problémy, bol nesmierne pohotový, vedel si uťahovať, žartoval, a nie všetci tento jeho prejav tolerovali. Nepadli si do oka najmä s niektorými profesormi.“ Ivan sa učil dobre, hoci s matematikou nemal problémy, nešla mu fyzika. „Keďže mal dobrú pamäť, dokázal sa naučiť celú látku naspamäť.“ Ďalšou jeho záľubou bol šport. „Počas nejakých majstrovstiev alebo olympiády presedel aj celé noci pri televízii, nebral si vtedy žiadne vystúpenia,“ hovorí Matilda Krajíčková. Sám sa pokúšal, ako každý chlapec, hrať futbal, ale mal nesmierne rád aj hokej.
U Krajíčkovcov sa často premlela celá slovenská herecká i spevácka špička. „Keď išli herci hrať nejaké predstavenie, hovoril kolegom, aby nás navštívili. Keď chodil na zájazdy a prechádzali Trenčínom, vždy sa doma zastavil. Nikdy neprišiel sám, vždy s niekým,“ hovorí Ivanova mamička. Spomína, ako neraz prišli v noci a narýchlo pre nich niečo chystala a varila. „Raz, keď ešte boli vystúpenia na výstave Trenčín mesto módy, prišli Krivosudský, Krížiková a Oldo Hlaváček, s ktorým spoločne s Ivanom vystupovali ako gazdovia. Robila som vysmážané mäso, ale aj kelový prívarok. Hlaváček, ten si veru kelový prívarok dal, ale Evka Krížiková a Krivosudský vraj nebudú, najedia sa až na výstavisku. Tam ale dostali po dve studené zemiakové placky. Potom sa už vždy, keď prišli, vybrali do kuchyne a dvíhali pokrievky na hrncoch a pýtali sa, čo je navarené.“
Odmalička mamička robila Ivanovi vtáčie mlieko. „Mal rád všetky mliečne výrobky, ale vtáčieho mlieka som na víkend narobila aj z dvoch litrov. V nedeľu mu len zadok trčal z chladničky, čo ho chodil vyjedať.“ Túto pochúťku mu mamička nosila aj do Bratislavy, kam za ním pravidelne chodila, keď už bol chorý. S chorobou sa jej nepriznal, no po čase sa nedala tajiť. Ivan stratil hlas v období, keď bola jeho relácia Repete na vrchole sledovanosti aj obľuby. „Videla som, že chradol, pýtala som sa, Ivanko, čo ti je? Sťažoval sa, že má hlavu ako žeravú guľu.“ Liečil sa doma, do nemocnice iba dochádzal, pretože sa bál lekárov. V závere choroby však už musel byť hospitalizovaný a v nemocnici aj 5. júna 1997 zomrel.
