a vytúžené tri alebo štyri týždne. Tie slúžili rodičom na dovolenku alebo maľovanie bytu. A hlavne na oddych od obsahu žiackych knižiek. Samozrejme, že v tábore sa zišla vždy dobrá partia. Nad naším duševným a telesným blahom a rozletom mali bdieť pionierski vedúci.
Zdôrazňujem „mali“. Pionierski vedúci sa poväčšine venovali snahám o sfukovanie panenského peľu z noštekov nežnejšej časti pedagogického dozoru. Jednou z najťažších úloh adolescentných pedagógov bolo organizovať náš voľný čas. V stave najvyššieho zúfalstva a vyčerpania akýchkoľvek zvyškov fantázie bola vždy k dispozícii osvedčená záchrana. Volala sa „športové hry“. Medzi hity patril beh s nohami vo vreci. Radosť z tejto súťaže bola všeobecná a naprázdno nevyšla ani neďaleká zubná ambulancia. Inou obľúbenou disciplínou bol beh s lyžičkou v ústach, pričom na lyžičke bolo vajce, ktoré nesmelo spadnúť. Vzhľadom na národohospodárske škody nahradili tety kuchárky vajcia loptičkami, čím sice ukončili plytvanie slepačími produktmi, ale zároveň ukončili aj akúkoľvek srandu. Na záver športového popoludnia sa tábor rozdelil na dievčenskú a chlapčenskú časť pionierskej populácie. Dievčatá sa hrali obľúbenú bezduchosť kráľu, kráľu, daj vojačka. Táto hra je zameraná na snahu hravou formou zlomiť niekomu zápästie alebo aspoň natrhnúť ramenné väzivá. Chlapci sa mohli konečne venovať mužnej disciplíne – preťahovaniu lanom. Dodnes mám túto disciplínu rád. Súperi na seba nedočiahnu. V našom pionierskom tábore sme súťažili férovo. Rešpektovali sme celosvetovo platné pravidlá SOP-ky. (Svetová organizácia preťahovačov). Na zemi boli vyznačené tri čiary. Niečo ako červená a dve modré v hokeji. Nad strednou bola na lane uviazaná červená šatka. Keď sa pri súťaži dostala za niektorú krajnú čiaru, víťaz bol jasný. V družstvách sa najlepšie uplatňovali jedinci s jednoduchším, ba až mdlým intelektom. Bolo im jedno, za koho a prečo ťahajú, najmä že boli pri tom. Výborná príprava na reálny život... Dodnes nechápem, prečo sa táto krásna disciplína neuplatnila v širšom meradle. Napríklad v medzinárodných vzťahoch. Žiadne krvavé stretnutia po zuby ozbrojených zelených pobehajov v lese, v púšti či na snehu.
Armády by vyfasovali dostatočne pevný špagát a mohlo by sa začať. Privedené do kryštalickej čistoty, súťažiť by mali len prezidenti vojnychtivých štátov. Koľko životov by nebolo, vyhaslo keby si to Saddám a Džordž rozdali sami so špagátom? Po prehratej bitke by George prišiel domov a jeho Georgína zbadajúc zelené trávové fľaky na gatiach by sa s hrôzou spýtala: „Zasa ťa ten hnusný Saddám pretiahol?“ Čerstvo pretiahnutý George by zaliezol do vaječného salónu svojho bieleho vigvamu a spolu s poradcami pre preťahovanie by začal snovať neľútostnú odvetu. Saddám, ovievaný pávími brkami, by po víťazstve spokojne popíjal plnotučné mlieko z cecka toxikologicky preverenej ťavy. Vojaci znepriatelených strán by zatiaľ naháňali baby. Preťahovanie lanom sa možno po korešpondenčnom šachu stane druhým športom, pri ktorom súperi na seba nebudú vidieť.
Skúšky úspešne prebehli už v roku 1966. Vtedy sme po návrate z pionierskeho tábora odskúšali tento variant v našom činžovom dome. Na každom poschodí boli tri byty. Dva oproti sebe, jeden kolmo uprostred. V tom čase akurát prepukla nová móda a obyvatelia húfne vymieňali vonkajšie kľučky na bytových dverách za „gule“. Priebeh sútaže bol jednoduchý. Silným špagátom sme zviazali dverové gule na protiľahlých dverách. Špagát musel byť asi o pol metra dlhší ako vzdialenosť dverí, aby súťažiacim poskytol dostatok súťažného priestoru. Potom stačilo zazvoniť na dvere a súboj sa začal. Účastníci sa snažili za každú cenu otvoriť dvere, v čom im bránil protihráč. Používali pri tom výrazy z oblasti živočíšnej ríše. Spolužiak Milan viedol dokonca evidenciu, kto býva kedy doma a zohľadňoval aj hmotnostnú kategóriu vytipovaných borcov. Raz sa všetko prevalilo. Akože inak – náhodou. Zo stredných dverí vyšiel človek, ktorý vôbec nemal byť doma a zbadal nás. Tým sa naša nezištná snaha o rozšírenie nového ľudového športu skončila. Pásiky po otcovom remeni sa hojili dosť dlho. No čo už? Organizácia každého športového podujatia má svoje úskalia. O novátorských myšlienkach ani nehovoriac.