Do sprievodu sme samozrejme chodili povinne, keď sme týždeň vopred nacvičovali na škvarovom ihrisku ideologicky nezávadné hulákanie. Našu školu vtedy viedol súdruh riaditeľ Digo. Bol to taký ten typ človeka, ktorého skôr preskočíte ako obídete. Pomer jeho telesnej výšky a obvodu brucha bol zhodný s patizónom. Okrem toho bol úžasný dobrák. Jeho najpozoruhodnejšou vlastnosťou bolo, že nech sa v škole udialo čokoľvek zlé, on to majstrovsky využil v prospech školy a žiakov. Raz sa stalo, že počas prvomájovej demonštrácie odpadol jeden druhák. Dostal úpal. Zlé jazyky tvrdili, že od príliš plamenného prejavu okresného tajomníka. Lenže druhák aj vracal a vracať pri prejave (z prejavu ?) tajomníka by bola ideologická provokácia. A tak doktor Mičuda obhájil ako diagnózu úpal. Riaditeľ Digo ihneď využil situáciu v prospech školy. Do sprievodu chodili až štvrtáci a vyššie ročníky. Oficiálna verzia znela, že nižšie ročníky ešte nemajú za sebou pioniersky sľub a bez červenej šatky do sprievodu neslobodno. Keď sme odkričali nacvičené bezduchosti a vypočuli si hudbu súboru Detvan, nastali naše veľké májové chvíle. Po vreckách netrpezlivo štrkotali dva dvadsaťpäťhalierniky, čo znamenalo naplnenie princípov trhového hospodárstva, čiže zakúpenie kokosového eskima. Stálo päťdesiat halierov a dvadsaťpäťhalierniky sa už nevedeli dočkať, kedy sa už znova stanú súčasťou obeživa. Spolužiaci pochádzajúci z rodín utajených kulakov mali korunu. Tá ich dvíhala do gastronomického raja reprezentovaného korunovým smotanovým nanukom na paličke namočeným v múčnatej čokoláde. Triedne rozdiely stierala skutočnosť, že zababraní sme boli rovnako. O zvyšok zážitku sa postarali osy zbadajúc naše ulepené končatiny. Samotný záver tvoril mamin krik nad okydanou bielou košeľou a otcov remeň. Stredoškolské prvé máje ma ničím neoslovili. Boli to vynútené sterilné sprievody. Ako destilovaná voda. Bez farby, chuti a zápachu. Tam kdesi začalo v človeku klíčiť podozrenie, že ide o bohapustú kamufláž a účasť je potrebná najmä kvôli „dobrému“ bodu v žiadosti o pridelenie internátu. Snaha udržať priam religiózne čisté oslavy prinášala so sebou aj netušené možnosti rôznych neplánovaných trápností. Prvý májový trapas som zažil počas vojenskej služby. Začiatkom apríla dorazila na útvar Jóbova zvesť, že naša rota bola poctená pochodovaním pred tribúnou na pražskej Letnej. Od začiatku bolo jasné, že portréty najčervenších papalášov a štátne zástavy rovnako postihnutých krajín ponesú za „odmenu“ najväčší útvaroví „průseráci“. Ja som dostal za úlohu našu účasť odfotografovať pre potreby útvarovej kroniky. Večer pred pochodom sme otvorili plechovú skriňu s nápisom „První máj“ a rozdali sme portréty a zástavy. Pochod prebiehal podľa programu. Na tribúne pokyvoval najväčší z najväčších, súdruh Brežnev. Urobil som zopár záberov ako naši chalani prechádzajú popred tribúnu. Vtedy som v hľadáčiku Praktiky s hrôzou zbadal, že Brežnevovi popod nos nesieme Mao-Ce-Tunga a čínsku zástavu!!! Bolo to v období, keď si Rusi a Číňania vysvetľovali svoje nerozborné bratstvo pomocou letectva a delostreleckých granátov na hraničných riekach Amur a Ussuri. Skriňa so zástavami sa otvárala len raz do roka a my sme jednoducho jej obsah neaktualizovali, hoci medzičasom sa niektoré priateľstvá naveky rozpriatelili. Kontráši mi vytiahli film a po týždni strachu, čo bude ďalej, sa nakoniec nič nestalo. Nosenie zástav ako vyžehlenie si nejakého pracovného prešľapu sa vďačne osvedčovalo aj v civilných podnikoch. Raz naša firma niesla popred tribúnu transparent hlásajúci, že závery akéhosi zjazdu či slalomu určite splníme. Tesne pred tribúnou si ktosi všimol, že transparent je čitateľný pre tých, čo idú za ním, dopredu bola otrčená prázdna červená plocha. Na obrat nebol čas. Ochotne by som sa stavil, že na tribúne si to súdruhovia vôbec nevšimli. Postihnutí vlajkonosiči sa naviac museli so zástavami vrátiť do továrne, čím získali ťažký handicap v konzumácii piva na Brezine. Rekordérom v odovzdávaní zástavy sa u nás stal filtrista Imro, ktorý sa po sobotňajšom sprievode dostavil do práce so zástavou až v utorok. Hlavu mal rozbitú a tvár samú cestnú lišaj. Sväto–sväte nám tvrdil, že počas manifestácie amplióny tak silno hrali budovateľské piesne, že mu z toho hlava praskla. Tak takéto Prvé máje sa už nevrátia. Hoci... Slovákbaši vešal na eMDéŽet mokrú bielizeň, možno sa niečo udeje aj prvého. Hodili by sa červené a žlté konfety v tvare kosáčikov, kladiviek a hviezdičiek.