Jozef Miloslav Hurban
bol prvý predseda Slovenskej národnej rady, slovenský spisovateľ, novinár, politik a organizátor kultúrneho života slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz a vedúca osobnosť slovenského povstania 1848 - 1849. Bol vydavateľom a redaktorom najstaršieho literárneho periodika v strednej Európe - Slovenských pohľadov, ktoré vychádzajú dodnes. Asistoval pri tvorbe novej spisovnej slovenčiny a organizačne ju presadzoval v almanachu Nitra. V júli 1843 na fare v Hlbokom sa Hurban spolu s Ľudovítom Štúrom a Michalom Miloslavom Hodžom rozhodli uzákoniť novú spisovnú normu ako celonárodný literárny jazyk Slovákov, a to na základe dovtedajšieho stredoslovenského nárečia.
Beckov - Najstarší zachovaný portrét Jozefa Miloslava Hurbana z roku 1848, nábytok z jeho pracovne v Hlbokom, vzorka vlasov významného národovca, ale aj jeho osobné pečatidlo, originály listov a prvé vydania jeho kníh, takéto vzácne exponáty nájdu návštevníci beckovského múzea, keď prídu pozrieť výstavu Život a dielo J.M. Hurbana, ktorú v sobotu 17. marca slávnostne otvorili. Ako uviedla riaditeľka Trenčianskeho múzea Katarína Babičová, výstava tu bude umiestnená pravdepodobne do konca roka. „Ak by boli prostriedky, radi by sme pripravili aj jej putovnú verziu,“ dodala.
Výstava má intímnejší charakter a sú tu vystavené jeho osobné veci, ktoré každodenne brával do rúk. „Podarilo sa nám sústrediť v mieste jeho rodiska predmety a písomnosti, ktoré boli súčasťou jeho života a prostredia. Exponáty sú nesmierne vzácne, sú z pozostalosti rodiny, zapožičané zo zbierok viacerých múzeí,“ hovorí riaditeľ Podjavorinského múzea v Novom Meste nad Váhom Jozef Karlík. Vystavené trojrozmerné predmety, vzácny kus nábytku, skriňa z fary v Hlbokom, poháre, ktorými si pravdepodobne pripíjal na zdravie, príbor s monogramom, listiny, dokumenty i obrazy sú originály a dokumentujú životné etapy a osudy národného velikána J. M. Hurbana. „Medzi najhodnotnejšie exponáty môžeme zaradiť pôvodný obraz J. M. Hurbana z roku 1848, či jeho osobnú pečať, ktorú si vyhotovil sám. Dal na ňu svoj monografom so slovenským znakom a predpokladáme že Hurban vytvoril aj pečať SNR. Hodnoverným a autentickým exponátom sú aj vlasy Hurbana. Tie, ako uviedol Karlík, získali z múzea Ľ. Štúra v Modre. Karlík sa domnieva, že sa zachovali kvôli vtedajšiemu zvyku. „Keď sa rodina zišla pri nejakom vzácnom jubileu, na pamiatku si postrihali vlasy jubilanta. Takto sa zachránil asi aj tento vzácny exponát.“ Cennou časťou vystavenej zbierky sú portréty, tvorené rôznou technikou. Podľa Karlíka, tie, viac ako iné dokumenty, vypovedajú o vnútorných premenách J. M. Hurbana. „Pohľad Hurbana z revolučných rokov na obraze z roku 1848 v porovnaní s pohľadom z fotografie o 30 rokov neskôr síce nič nestratil na hrdosti a sebavedomí, ale je poznačený trpkosťou doby,“ skonštatoval Karlík a dodal, že bradu si nechal Hurban narásť až po roku 1870. „Takto jeho majestátny patriarchálny vzhľad korešpondoval s predstavami Slovákov o Hurbanovi ako otcovi národa.“ Výstava sa snaží predstaviť Hurbana nielen ako politika, literáta, kňaza, ale aj človeka, ktorý bol veľmi prirodzený, hýril humorom, nebol negatívneho ducha, ale skôr optimistom. „Rád si zaspieval a spev sa ozýval z fary v Hlbokom často, nielen 19. marca, kedy oslavoval svoje narodeniny aj meniny.“ Medzi dve najvýznamnejšie osudové stretnutia Hurbana v živote patrí stretnutie s Ľudovítom Štúrom a s novomestskou rodáčkou Aničkou Jurkovičovou. Hoci si štúrovci na Devíne sľúbili vernosť národu a vlasti Hurban sa s Aničkou oženil a zvolil si rodinu, i keď Štúr tým nadšený nebol. Anička Hurbanovi porodila deväť detí. Na otvorení výstavy sa zúčastnili aj tri priame potomkyne Hurbana, dve pravnučky a jedna prapravnučka. „Hurban mal syna Konstantína a ten mal tiež syna Konstantína a to bol môj otec,“ hovorí 73-ročná Tatiana Hurbanová - Srnánková. „Dodala však, že priamo po meči má Hurban už len dvoch potomkov, 15-ročného Martina Hurbana a 11-ročného Vladimíra Hurbana. „Hurbanove ostatné deti, dievčatá, či chlapci, boli bezdetní alebo zomreli skôr, vnukov mal len po Konstantínovi a Vajanskom.“ Ako doplnila pravnučka Zuzana Žarnovická, potomkovia nenasledovali Hurbana v počte detí. „V každej generácii nášho rodu je stále menej detí.“ Jej dcéra (prapravnučka) Viera Žarnovická opisuje, ako v rodine vnímali existenciu svojho slávneho predka. „Snažili sme sa presadiť vlastnou prácou a byť hodní toho, že patríme do takého významného rodu. Podedili sme lásku k Slovensku a nikto z rodiny neemigroval. V génoch máme to „hurbanovské,“ čo ide naprieč generáciami v našom rode, že nech je človek na akomkoľvek poste, je povinný vydať zo seba maximum a robiť veci najlepšie, ako vie.“ V rodine je tradíciou, že sa mená Jozef Miloslav a mená jeho detí dedia z pokolenie na pokolenie. Svoj rodokmeň, na ktorom začal pracovať už Hurban, pravidelne aktualizujú a je uschovaný aj v Hlbokom na fare. Dopisujeme len ďalších potomkov rodu, ale koľko je ich presne to neevidujeme,“ dodala Viera Žarnovická.
Ľuboslava Sedláková
Národnobuditeľské aktivity Hurbana sa viažu aj k rodnému kraju
Korene rodu Hurbanovcov siahajú do Sobotišťa. V roku 1591 sa v tejto obci na Záhorí spomína Stanek Hurbanových. Sobotištskí Hurbanovci sa zamestnávali predovšetkým mlynárstvom. Starý otec J. M. Hurbana, Jáj, sa už nevenoval tradičnému remeslu svojho rodu a vyučil sa za klobučníka. Posledné roky svojho života prežil v Beckove po odsťahovaní sa k synovi Pavlovi, tamojšiemu evanjelickému farárovi. Otec J. M. Hurbana, Pavol, vyštudoval teológiu v nemeckom Wittenbergu. Pôsobil ako evanjelický kňaz na Morave vo Velikej na Českomoravskej vysočine. V roku 1805 si ho zvolil evanjelický cirkevný zbor v Beckove. Do Beckova prišiel slobodný a ako 45-ročný sa oženil 12. júna 1813. Jeho životnou družkou sa stala zemianka Anna Mária, rodená Vöröšová. V manželskom zväzku Hurbanovcov prišla na svet v Beckove ako prvorodená dcéra Terézia Zuzana dňa 17. marca 1814. Dňa 19. marca 1817 pribudol do rodiny syn Jozef Ľudovít (meno Miloslav prijal na pamätnom výlete štúrovcov v apríli 1836 na Devín). Hneď nasledujúci deň ho pokrstil jeho otec Pavol Hurban. So svojou sestrou Teréziou Zuzanou a jej manželom Karolom Žarnovickým udržiaval J.M. Hurban celý život dobré rodinné vzťahy.
Prvé školské vzdelanie absolvoval J. M. Hurban v rodnom Beckove u svojho otca. V roku 1826-30 navštevoval latinské triedy na nižšom evanjelickom gymnáziu v Trenčíne, ktoré si vydržiavala tamojšia cirkev. Počas pobytu v Trenčíne býval Hurban v alumneu (internáte) pre chudobných študentov. V roku 1830-1840 navštevoval Hurban bratislavské evanjelické lýceum, kde absolvoval na tejto škole teológiu vyššieho typu a neskôr bol vysvätený za kňaza.
S Považím viažu J. M. Hurbana aj ďalšie rodinné udalosti. Dňa 7. októbra 1845 sa oženil už ako farár v Hlbokom s Aničkou Jurkovičovou, novomestskou rodáčkou (narodená 6. apríla 1824), dcérou tamojšieho učiteľa a kantora Samuela Jurkoviča, zakladateľa slovenského družstevného hnutia. Ich manželstvu požehnal trenčiansky rodák, modranský kňaz Karol Štúr (1811-1851), najstarší brat Ľudovíta Štúra. Napriek počiatočným výhradám sa zúčastnil na svadbe aj samotný Ľudovít Štúr. Manželstvo J. M. Hurbana, ktorého v živote sprevádzali početné ťažkosti, sklamanie a utrpenia, bolo vydarené a šťastné. Manželka Anička sa stala trvalou oporou počas jeho života. Keď dňa 21. februára 1888 zomieral Hurban v Hlbokom, stála pri jeho smrteľnej posteli až do poslednej chvíle. Počas manželstva sa narodilo Hurbanovcom deväť detí.
S Hurbanovým rodným krajom sa spájajú jeho viaceré národné buditeľské aktivity. Po schôdzke evanjelických národných dejateľov na jeho hlbockej fare sa zúčastnil v dňoch 9.-10. augusta 1847 na rímskokatolíckej fare v Čachticiach na pamätnej IV. sednici Tatrína, na ktorej predsedal jeho druh, štúrovec Michal Miloslav Hodža. Tu sa definitívne rozhodlo o uzákonení spisovnej slovenčiny. O mieste stretnutia predstaviteľov dvoch konfesií, evanjelikov a katolíkov, sa pričinilo nielen dobré komunikačné spojenie, ale aj pochopenie a blízky pobyt jedného z hlavných predstaviteľov bernolákovcov, rímskokatolíckeho kňaza a básnika Jána Hollého, žijúceho na Dolnej Vode, tešiaceho sa u štúrovskej generácie všeobecnej úcte. Nemalú úlohu pri zorganizovaní a určení miesta stretnutia mal čachtický rímskokatolícky kňaz Jozef Urbanovský, bernolákovec a národný buditeľ.
Bez J. M. Hurbana, prvého predsedu Slovenskej národnej rady, by sme si sotva vedeli predstaviť existenciu troch dobrovoľníckych výprav v rokoch 1848-49. Prvá slovenská dobrovoľnícka výprava sa stretla v septembri 1848 s odozvou v obciach podjavorinského kraja (Krajné, Kostolné, Vaďovce, Lubina, Stará Turá, Horné a Dolné Bzince, Višňové, Moravské Lieskové, Dolné Srnie, Bošácka dolina a iné obce). Po potlačení všetkých troch dobrovoľníckych výprav zvolali Ľ. Štúr a J. M. Hurban na jeseň 1849 veľké Zhromaždenie ľudu do Nového Mesta, Zemianskeho Podhradia, do Trenčína a ich okolia, na ktorých volali ľud do boja proti kossuthovským utlačovateľom, vyzývali ho, aby ochraňoval výdobytky slobody a do boja za sociálne a národné práva.
Milan Šišmiš
