Nie je to práca, ktorú by nemohli robiť ženy. Na cestách západnej Európy sa bežne stretáva s kolegyňami za volantom veľkých áut alebo autobusov. Horšie je to na východe. V Rusku a na Ukrajine ťažko vysvetľuje, že žena v kamióne je skutočnou šoférkou, a nie je devou ľahších mravov. „Stalo sa nám, že kvôli preclievaniu sme museli s autami zájsť do stráženého dvora, odkiaľ sa chodilo von iba na priepustku. Ráno sme vstali a išla som sa kolegu do susedného kamióna spýtať, čo si dá na raňajky. Keď som vyšla z nášho kamiónu, zrazu bol pri mne vojak so samopalom a vyháňal ma, že takých tu majú dosť. Dlho nemohol pochodiť, že som šoférka. Na druhý deň sa vystriedala zmena a situácia sa opakovala.“ Dnes už do Ruska nejazdí. Hoci sa im v porovnaní s prípadmi vyrabovania kamiónov nič nestalo, na cesty nemá príjemné spomienky. Raz sa im pokazilo auto práve v zóne, o ktorej sa hovorilo, že tam miznú autá s nákladom aj posádkou. „Aj sa objavilo nejaké podozrivé auto, ktoré viackrát prešlo okolo, ale našťastie sme chybu rýchlo odstránili a odišli.“ Pri jednej ceste sa im pokazilo kúrenie, a tak nachladla, že domov prišla so 40-stupňovými teplotami a zápalom ľadvín. Z Ruska má však aj iné zážitky. „Keď sme prešli hranice, posadili ma za volant a povedali: choď smer na Kyjev. Ale ja som sa už v škole ruštinu neučila a azbuka mi nič nehovorila. Po dvoch týždňoch v Rusku som ju však ovládala a dokázala navigačné tabule bez problémov prečítať.“ S kamiónom sa dostala aj na Sibír. „Tam už nič nie je, ani signál. Týždeň som nemohla dať o sebe vedieť, ale hneď, ako sa to dalo, písala som domov, že som v poriadku.“ S mamou, ktorá sa musela zmieriť s dcériným novým povolaním, majú takú dohodu, že aspoň raz za deň sa ozve sms-kou. Zamestnávateľ však vďaka technike vždy vie, kde má vozidlo. „Aj si niekedy telefonicky overujú, a pýtajú sa, kde sme.“ Vo vozidle používajú navigačný systém. Zuzana si ho pochvaľuje. „Kedysi sme jazdili aj dve hodiny okolo firmy a nemohli sme nájsť správnu uličku, ako sa k nej dostať. Dnes nás tam navigácia perfektne nasmeruje.“
K jazdeniu sa Zuzana dostala náhodou, nebol to žiadny dievčenský odvážny sen. Tým bola práca učiteľky v materskej škole. Preto sa rozhodla pre pedagogickú školu so špecializáciou práce na najmenšie deti. Nastúpila do škôlky v Kálnici. Keďže ako učiteľka mávala v lete prázdniny, chodila so svojím, dnes už bývalým, priateľom, kamionistom, na cesty. Neskôr ich napadlo, že by nemusela byť len pasažierka. Odvaha Zuzane v tomto rozhodnutí nechýbala, pretože dovtedy nemala ani „šoferák“ na osobné auto. V autoškole spôsobila údiv, keď oznámila, že chce „céčko“. Zvyknúť si na riadenie kamiónu jej nerobilo problémy, pretože hneď si sadla za volant veľkého auta. To skôr teraz, keď po trojtýždňovej šichte presadne do osobného auta má pocit, akoby šuchala zadok po zemi.
Po pár rokoch učiteľovania jej oznámili, že v škôlke klesli počty detí a budú prepúšťať. „Prišla som posledná, tak som prvá odišla,“ hovorí Zuzana o momente, ktorý ju posunul do novej profesie. Začala jazdiť.
Ako tvrdí, ovládať kamión nie je nič zložité. „Mojou úlohou je len šoférovať, technika je taká dokonalá, že všetko, čo sa s autom deje, mi signalizujú rozličné kontrolky. Doteraz som vymenila iba žiarovky, inak všetky opravy robia v servisoch,“ opisuje Zuzana. „Dokonca aj celé fungovanie motora a toho všetkého pod kapotou je pre mňa španielska dedina.“ Problémy jej robilo iba cúvanie. „V kamióne sa pri cúvaní točí volantom opačne,“ vysvetľuje. Medzi kamionistami funguje na cestách aj solidarita. Najmä pri predbiehaní si kamionisti zvyknú zasignalizovať svetlami, že obiehajúci sa už môže zaradiť.
Zuzana spoza volantu prejazdila celú Európu. Jej pracovný čas trvá tri týždne. Potom má týždeň voľno a je doma. Jazdia v jednom kamióne vo dvojici, za volantom sa striedajú po štyroch hodinách. V súčasnosti má Zuzana nového priateľa, ktorého zase ona priviedla k tejto profesii. „Ja by som ani iného ako kamionistu nemohla mať,“ smeje sa. „Veď kto by tu na mňa vydržal čakať, pri takejto turnusovej práci?“ Keď príde na týždeň domov, prvý deň celý prespí. Potom príde na rad stretnutie s priateľmi, zábava, diskotéka. Keď sa však týždeň končí, už jej začína ten pohyb na kolesách chýbať.
Napriek tomu, že pochodila mnohé krajiny, veľa z nich nevidela. „Poznám len diaľnice, do centra sa dostaneme málokedy, lebo miesta, kde nakladáme a vykladáme sú často na okrajoch miest. Ak by som chcela niečo vidieť, musela by som si zobrať taxík. Ale väčšinou na takúto návštevu nie je čas a keď je, tak radšej oddychujeme a spíme.“ Keď jazdili v Španielsku, mali voľné víkendy, tak chodili k moru.
Počas troch týždňov na cestách je kamión doslova ich domácnosťou. „Brávam so sebou aj varič a hrnce. Na pumpách si kúpime nanajvýš bagetu.“ Majú ale vyhliadnuté aj reštaurácie, v ktorých sa dá lacno najesť. „Väčšinou však varím. Zastavíme na odpočívadle, vyložíme hrnce a niečo pripravím. Alebo ani nemusíme zastaviť, dokážem variť aj za jazdy, priateľ šoféruje a ja vedľa chytám hrnce,“ smeje sa Zuzana.
Počas troch týždňov nemôžu jazdiť stále. Po siedmich dňoch musí byť ôsmy voľný. Vo viacerých krajinách západnej Európy majú špeciálnych policajtov, ktorí sa zameriavajú práve na kontrolu tachografových kotúčikov. „Najhorší sú v Nemecku,“ hovorí Zuzana. „Tam je snáď viac policajtov, ako civilov. Preto sa mnohí snažia cez Nemecko jazdiť v noci,“ dodáva. Kamionisti radi potiahnu hodinku-dve, pre nich je to nejaká stovka kilometrov hneď k dobru. Raz takto riskovali, išli bez prestávky a policajti ich chytili päť kilometrov od rakúskych hraníc. „Dostali sme pokutu, ale hovorí sa o bodovaní. Keď šofér nazbiera niekoľko čiernych bodov, dostane zákaz jazdiť cez krajinu, kde ich dostal.“ A takto riskovať Zuzana nechce. Okrem toho vie, že naháňanie termínu kvôli dodávke tovaru nemusí skončiť vždy len pokutou. Spomína na udalosť, ktorá sa stala vo Francúzsku. Ťahala už štyri hodiny a hľadala odpočívadlo, kde by sa vystriedali. Pamätá si ešte, ako videla na tabuli, že k parkovisku je tisíc metrov a potom už len strašný náraz. Zuzana dostala mikrospánok a s autom narazila do zvodidiel. Našťastie sa všetko skončilo iba odtrhnutými schodíkmi.
„Odvtedy si vážim samú seba, a keď cítim únavu, hneď zastavujem. Vtedy ma nezaujíma šéf a jeho terminované vykládky, pre niekoho sa predsa nezabijem. Tie peniaze za to nestoja,“ tvrdí Zuzana.
V súčasnosti Zuzana jazdí najmä do Anglicka a vozí letiskový tovar. Okrem slovenského zamestnávateľa, pre ktorého jazdila do Ruska, pracovala vždy pre zahraničnú firmu. „Bývalý priateľ vyhľadával vždy zahraničných zamestnávateľov, pretože tvrdil, že u slovenského sa nedá zarobiť. A mal pravdu,“ hovorí Zuzana, ktorá teraz pracuje pre rakúsku firmu. Za volantom chce vydržať ešte päť, možno desať rokov. „Zarobiť si a potom si tu chcem otvoriť buď bar alebo pekáreň alebo niečo podobné,“ plánuje Zuzana. Rada by sa aj vrátila aj k svojmu vysnívanému povolaniu, k deťom do materskej školy.