akmer 42 rokov. K učiteľstvu sa dostal, ako spomína, úplne náhodou. Ako najstarší syn mäsiara zo Starej Turej musel držať rodinnú tradíciu a vyučil sa remeslu. Ale rozrábať mäso a babrať sa s vnútornosťami ho nebavilo. Hľadal niečo iné. „Uvažoval som o strojarine, ale vtedy bol o ňu ako o moderné odvetvie veľký záujem. Rozhodol som sa pre štúdium elektrotechniky.“ Študoval v Bratislave a pred koncom štúdií stretol spolužiaka, ktorý mu hovoril o svojej učiteľskej dráhe. To rozhodlo. Zakrátko nastúpil do učňovskej školy v Trenčíne. Vtedy sídlila na Štúrovom námestí v bývalej židovskej škole. Do školy ho lákala ešte aj mladá dievčina, ktorá pracovala na sekretariáte. Neskôr sa zblížili, až spolu doputovali spoločne do stavu manželského.
Učiteľské povolanie nebolo ani vtedy, pred pol storočím, lukratívne. „Platy bolí nízke, keď sme chceli slušne zarobiť, brali sme nadčasové hodiny a často sme bývali v škole od rána do večera,“ hovorí Ukropec. Boli aj chvíle, kedy chcel nadobro odísť. „Mal som problémy so žiakmi, vedeli byť nepríjemní, keď sa vysmievali z môjho nižšieho vzrastu. Ale vzoprel som sa a prekonal aj toto ťažké obdobie.“ Pritom s autoritou u žiakov nemal problémy. Vedel si ju zjednať. „Keď som na chodbe zakričal, bolo ma počuť aj na ďalšie poschodia,“ hovorí. Veď aj preto dostal od žiakov prezývku „ukričaný meter dvadsať.“ Aj takého označenie dokázal brať s humorom. „Raz ma strašne nahneval jeden žiak, tak som mu povedal, sadni si, daj si dolu okuliare. Keď to urobil, takú som mu dal jednu výchovnú poza uši.“
Keď začal učiť, v škole boli iba piati učitelia. Mnohé predmety, najmä odborné, učili externisti, ľudia priamo z tovární, z praxe. Ale i tak ostávalo ešte veľa predmetov, ktoré museli odučiť. „Technické predmety mi nerobili problémy,“ konštatuje. Okrem jeho odbornosti – elektrotechniky, učil ešte aj ďalšie predmety, aj dejepis či zemepis. Tie ho síce až tak nebavili, ale odučiť ich musel. Ako tvrdí, mal výhodu, že dokázal celé strany kníh zreprodukovať. „Mám fotografickú pamäť.“ Ale, ako hovorí, sám sa začal učiť, až keď začal učiť. Aj keď sa k učiteľstvu dostal úplne náhodou, nechcel byť takým učiteľom, ktorý je prísny a zadá množstvo úloh. „Z každej jednej hodiny som chcel odchádzať s pocitom, že sa mi podarilo žiakov niečomu naučiť,“ opisuje Ukropec. Učil dokonca aj telesnú výchovu. „Raz sme išli hádzať granátom, ale len dovtedy, kým jeden žiak toľko nehodil, že skoro trafil okná na budove školy. Alebo chodili cvičiť na Brezinu pod mestský múr, kde bolo malé ihrisko. Škola sa počas jeho pôsobenia mnohokrát sťahovala až kým koncom 60-tych rokov nedostali novú budovu na Jilemnického ulici.
Zo skúseností mnohých žiakov vie, že si spomínajú skôr na tých prísnejších učiteľov, ako na tých, ktorí boli k nim dobrí. Ale ako hovorí Ukropec, s prísnosťou to nebolo dobré preháňať. Žiaci skôr ocenili korektný prístup. Za štyri desiatky rokov, čo učil, nezískal dojem, že sa žiaci rokmi menili, boli horší, agresívnejší. Vždy boli nejakí výmyselníci, boli aj dobrí aj horší.
Aj dnes, keď už je mnoho rokov na dôchodku, hovorí, že vždy je najdôležitejšie všetko robiť primerane, neprepínať sa. „Nič som nepreháňal, všetko som robil normálne,“ dáva návod na sviežu dlhovekosť. A pritom zopárkrát mu hrozili ťažké úrazy. „Mal som 16 rokov a vypadol som v plnej rýchlosti z kolotoča, mal som len odraný bok, nič viac, v škole mi spadlo tablo v drevenom ráme, to sa rozbilo, spadol som z koňa, kôň bol dorantaný, v roku 1978 som spadol zo štvormetrovej výšky z jablone a nič,“ vyratúva Ukropec. Na brigáde v Ostrave so žiakmi utrpel úraz a prišiel domov so zašitou hlavou. Raz sa dokonca nepríjemne zrazil s druhým cyklistom. Odniesla to ruka. Ale ako vydedukoval Ukropec z tohto incidentu, asi sa to tak muselo stať. „Keby som nemal túto zrážku, možno by ma čakalo niečo horšie.“ A fatalisticky dodáva, „asi mi bolo súdené, aby som tu ešte bol, v plnom zdraví. Aj to, že nebudem mäsiarom, ale učiteľom, aj keď som o tomto povolaní vôbec neuvažoval, som mal asi niekde zapísané.“
Bývalý učiteľ sa vzdeláva aj teraz, na dôchodku. „Zaujíma ma anatómia, dostal som knihu atlas ľudského tela a je to niečo fantastické.“ Každý deň chodí na obedy na bicykli do školy, „Ani sa mi nesnívalo, že sa dožijem týchto vekov. Pokiaľ chodím na bicykli a dokážem umývať schody v činžiaku, tak viem, že je všetko v poriadku,“ dodáva optimisticky Jozef Ukropec.
