h služieb Demy,“ spomína riaditeľ Igor Šumaj.
Keďže Demy, domov pre mentálne postihnuté deti, je určený deťom iba do dovŕšenia dospelosti, mladí dospelí tam môžu žiť iba do svojich dvadsaťpäť rokov. Práve pre odchádzajúcich sa rozhodli na Juhu zariadiť ich vlastný byt.
V trojizbovom byte bol priestor pre šiestich klientov a hlavná výhoda je v individuálnom prístupe. „Vo všetkých domovoch sociálnych služieb je veľmi veľa ľudí, so všetkými postihnutiami a sú väčšinou oveľa starší,“ vysvetľuje. So šiestimi sa podľa neho dá chodiť na exkurzie, do kina a ešte k tomu fungujú ako rodina.
„Pôvodne sme mysleli, že týždňový pobyt bude určený iba pre chlapcov, no aby sa ich život podobal čo najviac bežnému, uprednostnili sme zmiešané bývanie aj s dievčatami,“ vysvetlil Šumaj. Po vytvorení druhej kúpeľne už nič nebránilo tomu, aby sa do útulne zariadeného bytu, mohli nasťahovať jeho prví obyvatelia.
Prvým z nich bol Majo. „Z Demy šiel bývať k rodičom, no zistili sme, že to nie je pre neho dobré prostredie,“ spomína riaditeľ. Po Majovi prišla postupne Andrejka, Danka, Marián, Števko a ako posledná pribudla do svojráznej rodiny v minulom roku Macka. Všetci okrem Maja prichádzajú do svojho bytu v pondelok a v piatok si po nich prídu rodičia. Keďže Majo nemá ku komu ísť, vypomáha počas soboty a nedele v kuchyni domova dôchodcov a snaží sa byť užitočný.
O šesticu mladých sa každodenne starajú dve ergoterapeutky. Iveta Petrová a Viera Ďuračiová sa v chránenom bývaní striedajú tak, aby pri „deťoch“, ako im všetci hovoria, vždy niekto bol. Terapeutky sú pri nich od šiestej ráno do pol deviatej večer a v noci sú pod dohľadom sestričiek z domova dôchodcov. Skutočná úloha ergoterapeutov je liečba prácou a nad svojimi mentálne postihnutými zverencami by mali vykonávať iba dohľad, čo podľa Márie Vaskovej, vedúcej sociálneho odboru nie je možné. „Majú rôzne stupne postihnutia a ergoterapuetky im musia pomáhať pri všetkom.“ Aby sa naučili čo najväčšej samostatnosti, chodia si po raňajky, obedy aj večere do miestnej jedálne, no o prípravu stolovania, či umývanie riadu sa starajú sami.
Podľa Ivety Petrovej je každý deň v práci iný a často je to práca veľmi psychicky náročná. „Niekedy sa niekto zle vyspí, a potom to vplýva na všetkých, no snažíme sa spolu vychádzať,“ tvrdí Petrová, ktorá sa mladým venuje spolu s kolegyňou už vyše roka. Iveta Petrová sem prešla z domova dôchodcov, Viera Ďuračiová má skúsenosti z práce v detskom domove, no táto práca je vraj úplne iná. Keďže musia pre mladých sústavne nachádzať rôzne spôsoby sebarealizácie a terapie, ich práca zahŕňa okrem dohľadu aj veľa prvkov špeciálnej pedagogiky. „Krikom sa pri nich nič nevyrieši, musíme vždy hľadať strednú cestu,“ tvrdí Petrová, ktorá sa s kolegyňou všemožne snaží, aby mladí i napriek svojmu handicapu spoznali život vonku. A tak spoločne všetci chodia na nákupy, na poštu, ale aj na výstavy, do tlačiarne. Nedávno boli aj na výlete v Bratislave.
Dopoludnia sú v chránenom bývaní vždy pracovné. Hneď po pondelňajšom príchode čaká na šesticu upratovanie a žehlenie. „Pri každodenných povinnostiach nechýba ani starostlivosť o vlastné akvárium v obývačke,“ dodávajú terapeutky.
Popoludní chodia spoločne do mesta. V utorok chodia spoločne do keramického krúžku, no usilovní sú aj doma. „Práve si vyrábame z krepového papiera kytice, ktoré vkladáme do prútených košíčkov naplnených plastelinou,“ upresňuje Petrová. I keď sú mladí vraj veľmi šikovní, šťastnejší sú, keď vedia, že sú užitoční. Každú stredu teda chodia pomáhať do domova dôchodcov, upratujú, prezliekajú periny, utierajú stoly. Keďže majú v stredu iba suchú večeru, často si spoločne prilepšujú pečením koláčov. „Chceli sme sa každý piatok odhlasovať z obedu a variť si sami, no nie vždy sa to dá,“ prezradila Ďuračiová.
Popri záľubách, ako skladanie puzzle, či hrách na počítači, sa mladí venujú aj vlastnej záhradke. „Minulý rok sme tam mali jahody, mrkvu, šalát aj hrášok a už sa tešíme, ako si znova niečo vypestujeme,“ tvrdí Petrová.
Keďže je kapacita chráneného bývania naplnená a rozširovanie nepripadá do úvahy, budú tvoriť Majko, Andrejka, Danka, Marián, Števko a Macka rodinu, pokým im dovolí ich zdravotný stav. I keď všetci priznávajú, že škiepky sú na dennom poriadku, cítia sa skutočne ako rodina a nedajú na seba dopustiť. „Ak by sa mi niečo stalo, Majo by pribehol a zachránil ma,“ dodáva Andrejka.