Jeho prvé stretnutie s kamerou bolo vo filme „Čistá řeka“ v roku 1978, čo ale málokto vie, pretože ani sám herec výsledné dielo dodnes nevidel. V tomto príbehu mladého hygienika, ktorý chcel zabrániť znečisťovaniu rieky, si Miroslav Donutil, ako sám vraví, zahral zanedbateľnú roličku. Možno práve preto sa jeho debut pred kamerou spája s filmom Balada pre banditu, v ktorom si zahral lúpežníka Nikolu Šuhaja. Filmovým roliam predchádzali divadelné rozprávania, ktorým zostal verný dodnes. Ako sám tvrdí: „Nielen vo vašom kraji, ale na celom Slovensku sa cítim výborne.“ Do Trenčína a Nového Mesta nad Váhom chodí so svojou one man show už pravidelne. „Je to neuveriteľné, ale jazdím sem už desať rokov po tom, čo sme sa rozdelili. Je to krásny zážitok. Ľudia to neuveriteľne prijímajú. Vždy je vypredané, či už u vás, na východe, strede Slovenska, alebo juhu. Pre mňa je to príjemné prekvapenie,“ hovorí.
Máte pocit, že vás Slováci vnímajú ako zahraničného umelca?
Myslím, že nie. Ja osobne to publikum ako zahraničné nevnímam. Beriem to ako niečo, v čom som vyrastal, takže pre mňa to nie je, akože idem do zahraničia. Tie hranice mi vždy prídu divné. Tak to ale je. S tou realitou sa musíme zmieriť. Že sa to v Európe zase pospájalo, to je druhá vec. Ja to publikum tak ale neberiem. Verím, že ani oni nie.
Vaša pôvodná profesia mala byť „novinárčina“, aký máte dnes k novinárom vzťah?
Pokiaľ sú to normálni novinári, tak som k nim ústretový. Viem, že musia robiť svoju profesiu, aby boli ľudia informovaní. Pokiaľ sú to ale bulvárni novinári, tak tí ma nezaujímajú, pretože to vlastne ani nie sú novinári.
Nepohrávali ste sa nikdy s myšlienkou na chvíľu sa k tejto profesii odkloniť a participovať napríklad na divadelných a filmových recenziách?
Zatiaľ ma to nenapadlo, a vyzerá to tak, že ma to ani nenapadne. Baví ma to, čo robím dnes.
Prechod z divadelných dosiek pred kameru. Bolo to dávno. Ako si na to spomínate dnes?
Všetko je vždy prvýkrát. Keď som prvýkrát stál pred kamerou, bol som nervózny, lebo som nevedel, čo to obnáša. Učil som sa. Mal som šťastie, že nás to učili vtedy režiséri v televízii v Brne, ktorí sa to učili tiež. Spoznávali sme to teda navzájom. O to to bolo potom jednoduchšie.
Medzi 80. a 90. rokmi nastalo pre vás filmové ticho. Odišli ste z Brna do Prahy. Bolo to náročné rozhodnutie?
Myslel som si, že môj odchod do Prahy bude horší. Dopadlo to našťastie tak, ako to dopadlo a na základe toho tu dnes s vami robím rozhovor.
Dopadlo to vtedy dobre najmä vďaka stálemu angažmán v Národnom divadle. Čo herecká rivalita?
Tá je vždy. Môžete prísť kamkoľvek, nemusí to byť len Národné divadlo. Môžete prísť do akéhokoľvek divadla a tí kolegovia, čo sú tam dlhšie, sú prirodzene zaskočení tým, kto to sem prišiel. Čo nám asi tento človek predvedie? Vie niečo? Dokáže to? Prišlo k tomu teda samozrejme aj v Národnom divadle.
Do akej miery to bola vtedy pre herca z Brna výzva?
Bola to veľká výzva. My sme tak boli v Divadle na provázku vedení. Boli sme učení neprehrávať. Zúčastňovali sme sa vtedy všetkých medzinárodných festivalov a tých naozaj bolo... Nás režiséri motivovali formou „nepodělej se, vždycky se snaž, abys byl nejlepší“. To bolo veľmi dobre, to nás učilo životu. Ťažím z toho dodnes.
Čo považujete dnes za svoje životné výzvy?
Každý nový text, ktorý mi predložia. Ak je to text, ktorý ma zaujme, tak cítim povinnosť sa s tým textom nielen vyrovnať, ale aj ísť trochu vyššie nad text. Pokiaľ to ale ide. Len do tej miery, ak nie je tak dobrý, že to už nepotrebuje. Každá nová úloha je pre mňa teda výzva.
Naopak. Čo už nedokážete za výzvu dnes považovať?
Keď sme pri textoch, tak ten zlý. Takúto nevýzvu okamžite zahodím.
Stretnutie s človekom, ktorý niečo dokázal. Výzva, rešpekt, pokora?
Tak to si zapamätáte na celý život. Je to určite výzva. Takých ľudí je našťastie veľa. Ja som mal to šťastie, že som ich aj niekoľko stretol. Celý svet vrátane mňa vie, že sú to hviezdy. Z takého stretnutia máte obavu. Aký to bude človek? Keď neskôr pochopíte, akí sú normálni, že sa nijako nevyvyšujú vzhľadom na svoje úspechy, tak je to príjemné.
Existuje vo veľkom šoubiznise niekto skutočne taký skromný?
Michael Douglas napríklad. Alain Delon, výborný poľský herec Jerzy Stuhr. Je ich toľko, že si neviem pospomínať. S Alainom Delonom som dokonca strávil celý jeden deň u vás, na Slovensku, v Bratislave a bolo to veľmi príjemné. Pred týmito ľuďmi mám prirodzený rešpekt, pretože dokázali veľa a to ma vedie k tomu, aby som bol ten druhý a neuprednostňoval som sa. Keď ale oni zistia, kto ste vy, tak robia presne to isté a to je skvelý pocit, pretože sa k vám správajú rovnocenne.
Vaše one man show, pred filmovou kariérou začali spomienkami na Brno. Spájal sa tu humor s melanchóliou za starými časmi?
Určite áno. Tým, že som prišiel do Prahy a bolo o čom rozprávať a hlavne o kom rozprávať, som to využil a urobil. Inšpirovala ma k tomu pani doktorka Viklická v poetickej vinárni Viola. Spočiatku som používal knihu, ktorú napísal Pavel Řezníček. Tú som z časti čítal, z časti som rozprával. Řezníček sa neskôr nepohodol s ľuďmi okolo toho, tak som čítanie vypustil. Vzniklo teda moje samostatné rozprávanie.
One man show, divadlá jedného herca, formy alternatívneho umenia... Veríte, že sa stále dá u nás robiť kultivované umenie spojené s inteligentným humorom?
Snažím sa ho robiť celý život. Myslím si, že to je to, čo je nutné, aby sa medzi ľudí dostalo. Najmä sa snažím, aby som nikdy neklesol pod nasadenú latku.