dol babke k nohám pod perinu na spodnú časť postele. Oteplovátko malo tvar dvoch spojených panvíc. Navrchu bol šraubovací uzáver a dovnútra sa napúšťala vodovodná voda – čiže vodovodka. Potom sa oteplovátko postavilo na sporák čiže „šporheľt“ a voda sa vyhriala na takých prepytujem 80 grádusov v Celzioch počítaných. Potom sa tento geniálny vynález vložil do postele k nohám a vyhrial perinu. Raz to dedko nezvládol. Išiel do pivnice po uhlie a na oteplovátko na sporáku zabudol. V zariadení sa vyvinula para, stúpol tlak a nastala druhá Hirošima. Jednoducho bum! Nič sa vlastne nestalo, k zraneniu osôb ani majetku v socialistickom vlastníctve nedošlo a aj tak sme už chceli v lete maľovať. Neteší ma, že naše deti sa vyjadrujú čoraz jednoduchšie až primitívnejšie, hoci miesto narodenia im dalo do úst jeden z najkrajších jazykov na svete. Nevedia, čo je oteplovátko. No a už vôbec nezávidím slovenčinárkam a slovenčinárom, ak musia tieto surové jazykové tehly otesávať. Pritom by sa možno stačilo spoľahnúť na logiku a deti tak k láske k rodnému jazyku pritiahnuť. Väčšina slovenských výrazov má hlbokú logiku, akurát ju treba vysvetliť. A teraz poriadne odbočím od témy, ale veľkým oblúkom sa k nej vrátim. Dedko bol vynikajúcim znalcom húb a jeden čas bol aj poradcom v mykologickej poradni. Tam ľudia nosili huby, ktoré našli a ktorými si neboli „istí“. Dedko musel vyriecť ortieľ: „Tento je výborný s vajíčkami a tento zelený je priamo vynikajúci pre svokru“. Z Mníchovej Lehoty vždy priniesol kopy dubákov a iných vynikajúcich húb, ale vždy aj dva - tri klobúky muchotrávok. Babka navarila cukrový sirup, naliala ho do taniera a klobúk z muchotrávky položila do sirupu rebrami dole. Po čase klobúk napitý cukrom položila na tom istom tanieri rebrami navrch. Priletel otravný hmyz. Sadol na klobúk a „cucol“ si sladkého moku. Prvýkrát a naposledy. Vtedy som ako dieťa pochopil prečo je muchotrávka muchotrávkou. Trávi muchy. Generácie našich dedov a pradedov nepoznali všakovaké pesticídy, insektisídy, herbicídy a iné „ídy“. Ale poznali muchotrávku. V Slovníku slovenského jazyka som sa dozvedel o asi 200 výrazoch, ktoré majú svoju vnútornú logiku. Ako muchotrávka. Ale naše deti to nevedia, lebo ich to nemá kto naučiť, presnejšie vysvetliť. A tak slovenčina pomaly zakapáva na nedostatok záujmu o krásny rodný jazyk. Presadzujú sa amerikanizmy a domáce skomoleniny typu : brďo, fáro, kokšo, fasa, kde paríš? prípadne vajco. Slovenčina sa jednoducho kanalizuje. (Povedané slovami jednej váženej pani profesorky). No dobre. Toto je konštatovanie stavu. Ale čo s tým? Ako dopraviť „decká“ naspäť ku kráse rodného jazyka? Nuž asi ho k nemu treba naspäť doviesť. Poriadne medzery majú aj médiá. Absolútne bežne nájdete v celoštátnom denníku rozdelenú na konci riadka dvojhlásku ia,ie, iu. Ešteže sa nedá rozdeliť „ô“. Školák za to dostane v škole „guľu“. Jazykový korektor renomovaného denníka za to dostane výplatu. Chce sa mi napísať: To je naozaj fasa.