Vyštudoval Strednú umeleckú priemyslovku a VŠVU v Bratislave, špecializáciu monumentálna a dekoratívna maľba. Do rodného mesta ho to z Bratislavy po skončení vysokoškolských rokov, akosi prirodzene ťahalo. Opäť zakotvil v rodnom meste, v ktorom sa zoznamoval s maliarskym umením. So smiechom priznáva, že svojho syna splodil v tej istej spálni, kde sa sám narodil. Zasadil tu teda strom a rozhodol sa pôsobiť v rodnom meste. Už niekoľko rokov pracuje ako riaditeľ Mestského kultúrneho strediska. Ku svojmu životnému jubileu dal darček nielen sám sebe, ale aj svojim spolukrajanom. Zriadenie galérie Petra Matejku je podľa jeho slov splnenie tridsať rokov trvajúceho sna výtvarníkov – návratistov, medzi ktorých bezpochyby patrí.
Začiatky s Ondrejičkom
Ako každé iné dieťa čarbal v detstve na papieriky, ale skutočný maliarsky impulz dostal až na základnej škole. „Musím sa priznať, že za to môže asi aj fakt, že som do školy chodil s Petrom Ondrejičkom, ktorý bol už v tom období výtvarný talent,“ priznáva. Cez toto kamarátstvo sa Ján Mikuška dostal do výtvarného krúžku. Oproti dnešku boli začiatky mladých výtvarníkov iné. Deti súčasnosti sú podľa výtvarníka vedení k samostatnosti, naopak oni v minulosti odkresľovali známych tvorcov, či iné zaujímavé diela. Knižky Rafaela boli večnou inšpiráciou. Ján Mikuška mal staršieho brata, ktorý mal talent na kreslenie a študoval architektúru. Ten ho nasmeroval na umelecké chodníčky. Rodičia deti v tomto smere podporovali, aj napriek tomu, že z počiatku neverili, že sa touto profesiou môžu uživiť. „Moje povolanie zo začiatku rodičia nechápali“ spomína maliar.
Štúdium na vysokej škole je snáď pre každého najkrajším obdobím. Nie sme príliš mladí na samostatné fungovanie, ale ani príliš dospelí na triezve rozmýšľanie. Šesťdesiate roky považuje akademik za roky spoločenského uvoľnenia. Politická situácia dávala priestor modernému umeniu. Štúdium na vysokej škole bolo založené na priateľských vzťahoch s pedagógmi. „Nie, že by sme si učiteľov nevážili, naopak, pri posedení na káve sme debatovali na rôzne témy“ spomína Mikuška. Mnoho ľudí podľa neho tieto roky ospevuje. Je presvedčený, že to nie je pózou a spomienkami na mladosť, ale skutočne krásou tohto obdobia. Na Slovensku sa objavil veľký „boom“ skupín zo západu. Rolling Stones a Beatles boli maliarovou generáciou. V Bratislave sa študenti stretávali v takzvanom „Divadielku hudby“. Pravidelne sem chodievali počúvať rockové pesničky podporené premietaním diapozitívov. Na bratislavskom korze mladá generácia vtedy navštevovala divadielko poézie, kde hrával Lasica a Satinský. Predstavenie večer opäť vystriedala hudba. Niekdajší študent výtvarného umenia miloval obdobie, keď sa prechádzal večer čo večer po korze a nasával atmosféru študentských čias.
Kým je človek mladý, zvyčajne je kritický nielen k sebe, ale aj svojmu okoliu. Ján Mikuška priznáva, že v mladšom veku absorboval viac vplyvov, no výstavy Rudavského, Laluhu a tvorba zahraničných umelcov, ako napríklad Picasso, ho ovplyvňovali najviac. Mladého tvorcu zaujal kubizmus. Vždy inklinoval k výtvarným tendenciám zahrňujúcim geometriu. Priznáva ale, že čím bol mladší, tím prísnejšie kritizoval. „Hranice kritiky sa rokmi obrúsili a dnes už viem prijať aj iné názory, či pohľady na umenie a jeho prezentáciu“ hovorí. V mladosti sa pozeral na realistických umelcov ako na zastaralých a nekráčajúcich s dobou. Dnes už priznáva, že to asi nebolo správne.
Leitmotívom Mikuškovej tvorby je žena
Lásku k matke, priateľkám a v neposlednom rade milovanej manželke prenáša na plátno. Táto téma vyšla z umelca nečakane a prirodzene. Ku krajine nemal z počiatku vzťah, pretože ho ovplyvňovala už spomenutá abstrakcia. Na vysokej škole sa dostal na týždňový pobyt v Zázrivej. Krajina sa stala inšpiračným zdrojom. Štylizované krajiny ostali v jeho tvorbe do dnes. „Keď sa pozriete na stredoslovenské kopce, nachádzate v nich detaily ľudských postáv. Kypré tvary prírody pripomínajú tvary ženy“ vysvetľuje. Zem a žena sa stali symbolickým spojením. Pobyt v Zázrivej ho ovplyvnil do takej miery, že na základe tejto inšpirácie vytvoril diplomovú prácu – cyklus krajín.
Pri tvorbe prechádza autor štádiami vývoja. V jednej chvíli vytvorí maliar obraz, ktorý sa mu páči, no o mesiac je všetko úplne inak. Rovnaké pocity ma aj akademický maliar Ján Mikuška. Naopak sa mu ale aj stáva, že sprvoti nevydarené dielo je o pár týždňov niečím výnimočné. „Najkrajšie obrazy sú také, ktoré človek nakreslí bez rozumovej korekcie,“ zamýšľa sa. Určite na umelca musí sadnúť povestná inšpirácia. Keď dielo vznikne na základe okamžitých pocitov, zväčša býva vydarené. Musí vraj z človeka vyjsť prirodzene a bez dodatočných korekcií. Ján Mikuška nie je z tých, ktorý považuje všetky obrazy sa svoje deti. V tvorbe má zopár kúskov, s ktorými dnes už nie je spokojný, sú ale aj také, ktoré naozaj miluje.
Vekom stráca spontánnosť
Kedysi namaľoval obraz počas víkendu. Dnes už mu to trvá týždeň, dva. Rovnako priznáva, že sa k svojmu dielu vracia častejšie ako v minulosti. Korekcií nikdy nie je dosť. Inšpiráciu sa snaží hľadať predovšetkým v sebe samom. Podľa umelca je už akosi prirodzené, že sa dnes k svojmu dielu dokáže vrátiť niekoľkokrát.
Jednak ho k tomu núti fakt, že nemá toľko času ako kedysi, jednak maľovanie dnes už neplynie z mladíckej bujarosti. Vplyvy modernej doby dnes už neabsorbuje tak, ako kedysi, aj keď, ako sám priznáva, možno je to chyba. „Každý zistí, že sa točí v určitej špirále, ktorá ho núti vracať sa späť. Aj keď objavíte v sebe niečo nové, predsa len sa vrátite vo svojej tvorbe ku koreňom“ uzatvára akademik.
