na palube lietadla AN-24, ktoré sa pred rokom, 19. januára, zrútilo do lesíka pri maďarskej obci Hejce, pár kilometrov od našich hraníc. Tragédia, akej doteraz u nás nebolo, poznamenala množstvo ďalších osudov, prevrátila naruby životy mnohým z pozostalých.
„V ten osudný deň som bola dosť pracovne vyťažená, večer som prišla domov a začala som variť. Vedela som, že Ľuboš má prísť zo služobnej cesty,“ opisuje Ľubica Beláková. Do večernej pohody zazvonil telefón a otec jej oznámil, čo sa stalo. Ľuboš bol príslušníkom vojenskej polície. Pracoval ako vyšetrovateľ, jeho oblasťou bola aj protidrogová činnosť. Kriminalistika ho zaujímala, mal k nej odmalička vzťah, veď jeho otec pracoval dlhé roky na polícii. Do Kosova išiel na služobnú cestu, dalo by sa povedať, iba na skok. Za 10 dní mal byť opäť doma. Takýchto ciest absolvoval mnoho. „Chodil na bežné kontroly na misie, aj táto cesta bola jednou z nich,“ hovorí manželka Ľubica, ktorá bola zmierená s tým, že odlúčenia patria k životu v rodine vojaka. Toto odlúčenie bolo však definitívne. „Opísať sa slovami nedá, čo sme prežívali, možno to pôjde až po nejakej dlhšej dobe,“ hovorí. „Bol to môj najhorší rok v živote a pevne verím, že už taký nikdy v živote nezažijem. A nielen ja, ale nikto iný nech nemusí prežívať to, čo my, ktorí sme mali niekoho v tom lietadle.“
Ako spomína, s Ľubošom si ohromne rozumeli, vychádzali. „Boli sme zohratá dvojica.“ Spoznali sa, ako sa mladí ľudia bežne spoznávajú. „Stretli sme sa na diskotéke,“ Po štyroch rokoch „chodenia“ mali v roku 2002 svadbu. Už pri zoznámení Ľubica vedela, že Ľuboš je vojak. Akceptovala aj to, že bude pracovne často mimo domu, ale spoznala, že toto povolanie ho napĺňa a baví. Z každej cesty sa však nesmierne rád vracal domov. „Ľuboš bol rád doma, keď prišiel, vedel si vychutnať tú chvíľu, že si môže sadnúť na gauč, oddýchnuť si a povedať: konečne doma. V tomto smere bol pôžitkár a ja som mu rada to teplo domova vytvárala.“ Ak by nebolo krutého 19. januára, tak takýmto domovom by bol dnes už ich nový dom. S jeho výstavbou plánovali začať už vlani, pozemok mali v rodnej obci Ľuboša v Trenčianskej Turnej. Určite by sa v ňom našlo dosť miesta aj množstvo suvenírov, ktoré si doniesol Ľuboš z ročnej misie v Eritrei, tak ako je nimi ozdobený ich doterajší byt.
Podľa Ľubiciných slov bol jej manžel nesmierne zodpovedný a pedantný. „Ak nemohol niečo robiť na sto percent, tak sa do toho radšej nepúšťal.“ Miloval hudbu a filmy. Blízky mu bol aj šport, najmä streľba z pištole, reprezentoval dokonca na súťažiach vojenskú políciu. Dalo sa na neho spoľahnúť aj v partnerskom živote. „Obidvaja sme boli dosť pracovne vyťažení a mali sme rozdelené, čo kto v domácnosti robil. Boli veci, o ktoré som sa nestarala, nezaujímala, lebo som vedela, že sú a budú v poriadku a on tak isto naopak. Ak žijete s človekom, s ktorým si rozumiete a môžete sa vo všetkom na neho spoľahnúť, tak vám potom neustále chýba.“ Pripomína ho denne množstvo maličkostí, ktoré sa pred 19. januárom zdali ako samozrejmé. Kto nezažil takú stratu, pochopí iba ťažko. Rovnako je neskutočne ťažké vysvetliť, či zdôvodniť, čo sa stalo a najmä prečo. „Vedela som, že mám za muža vojaka a ak by umrel so zbraňou v ruke, v boji, tak to beriem. Vojakom sa to stáva. Ale toto vnímam tak, že sme si zabili sami svojich. Viem, osud je zlý a každému sa môže niečo zlé stať, ale toto bolo zbytočné. Prišli sme o vlastných 42 ľudí.“ Ľubica si myslí, že je zbytočné niekoho obviňovať, pretože životy to nikomu nevráti. „Treba robiť všetko preto, aby sa nič podobné nikdy nestalo.“ Na miesto nešťastia sa doteraz nevybrala. Cíti, že ešte nie je čas, aby to psychicky zvládla.
Po tragédii bola najbližšia rodina pre Ľubicu nesmiernou oporou. Často, keď sa snažila vyrovnať s krutou skutočnosťou, spomenula si na otcove slová, ktorý jej radil, aby nebola smutná. „Prežila si krásnych 8 rokov života, hovoril mi otec. Musíš si vážiť, čo si zažila a musíš ísť ďalej. Ľubošovi by sa nepáčilo, keby si chodila s poklesnutou hlavou. Vieš o všetkom, čo robil pre teba aj pre druhých a nebolo sa za nič hanbiť. Aj to, že teraz o nás rozprávam, nerobím, kvôli sebe a mojej medializácii, ale kvôli nemu a spomienke na neho,“ dodala Ľubica.
Osud bol však k Ľubicinej rodiny ešte tvrdší. Po Ľubošovom tragickom skone, zomrel otcov otec a v októbri aj jej 59-ročný otec. „V rodine sme za jeden rok pochovali troch mužov, všetko fyzicky i psychicky zdatných ľudí. Hoci sa hovorí, že každý je nahraditeľný, v skutočnosti nie je nikto. Každý človek je niečím jedinečný. Nikto z nich sa nedá nahradiť.“