Stačilo si prečítať niečo od Agathy Christie a človek vedel, na čo sa ho budú pýtať. V móde boli cyankáli, čiže kyanid draselný, tesne stíhaný v atletickom behu vysokoúčínným strychnínom a Napoleonovým arzénom na ostrove sv. Heleny. Olovo sa už len tak potácalo na okraji travičských záujmov. Do travičských výčinov na chvíľu prehovorila Lucrecia Borgia so svojimi vonnými sviečkami, ale tajomstvo úspechu otravných smrtiacich sviečok si nakoniec vzala so sebou do hrobu, lebo si raz omylom jednu zapálila sama. A preto sa ľudia dnes trávia na nechutne amatérskej úrovni. Všelijakými farebnými tabletkami. Na celej čiare víťazia biele asi preto, že tie si nepomýlia ani farboslepí spoluobčania a tak sa môžu otráviť pomerne spoľahlivo. Na skúške z toxikológie som dostal snáď tú zákernejšiu otázku. Že čo je vlastne jed. Ihneď som spod rukávu vysypal našprtané vedomosti a ihneď som dostal od skúšajúceho „na frak“. Spýtal sa ma na kuchynskú soľ. Odpoveď znela, že ide o základnú kuchynskú prísadu. „Tak si jej dajte kilo naraz a uvidíte, či je to jed alebo nie!“ A mal som padáka. Respektíve, zdvorilo ma požiadali, aby som pána docenta prišiel navštíviť ešte raz za účelom vykonania ďalšieho možno neúspešného pokusu o zápis do vysokoškolského indexu. A dostávam sa k hlavnej téme. Relativita jedovatosti. Jednou z najjedovatejších látok je selén. Dnes sa však na škatuľkách najlepších (či skôr najdrahších) vitamínových preparátov dočítate hrdú vetu „obsahuje selén“. To isté platí o zinku. Dokonca cyankáli v stopových množstvách podporuje trávenie. Je cukor jed? Dajte pol kila diabetikovi a uvidíte. Pri jedoch sú nebezpečné aj malé opakované dávky. Niektorý jed vás klepne na počkanie. Hercule Poirot by vedel pokvákať. Iný, zdanlivo neškodný jed, sa vo vašom tele hromadí postupne v zdanlivo neškodných dávkach. Keď jeho množstvo dosiahne určitú hranicu – zrazu Bum!!! Odborne sa tieto látky nazývajú „kumulatívne jedy“. Kumulatívne jedy však nemusia mať len materiálnu podstatu. Napríklad také poslanecké reči. Typický príklad kumulatívneho jedu. Počujete nejakú zjavnú hlúposť prvý raz a s ironickým úsmevom si poviete: „To mi nemôže uškodiť.“ Keď počujete hlúposť desiaty raz, zrýchli sa Vám pulz a schyľuje sa k následkom. Na jedenásty raz ste už poriadne natlakovaný ako maďarský hrniec Kukta a následne ste totálne otrávený. Zlosť sa vo vás zhromažďovala postupne ako jed a vôbec ste si to neuvedomovali. Iné politické eloboráty patria do skupiny jednorázových jedov. Stačí si vypočuť jeden prejav, či nebodaj jednu televíznu diskusnú reláciu a ste dokonale otrávený. (Ozaj. Nechápem prečo sa relácie volajú diskusné. Diskusia je definovaná ako „pokojná výmena názorov s prihliadnutím na názory oponenta“. O reve paviánov a vzájomnom si skákaní do reči, či o osobnom osočovaní nie je v definícii ani slovko). Najzákernejšou skupinou jedov sú tie, pri ktorých si vôbec neuvedomujete, že vás niekto trávi. Dokonca ste tým nadšený. Svojmu vlastnému tráveniu v duchu dokonca nadšene tlieskate. Do tejto kategórie patria najmä sľuby. Ako bude všetko lacné, výborné, bezproblémové a pre občana bezpečné. Stano Sčepka má v jednej zo svojich hier krásny monológ: „Já vím, že je to sprostost, ale val ma! Val ma! Víš, ked ono sa to tak dobre očúva.“
A preto všetkým odkazujem. Pozor na jedy! Nech sú akéhokoľvek druhu.
