li jeho bývalí žiaci slávnostné stretnutie, kde vyjadrili poctu jeho životu i dielu.
Ako uviedol jeden z organizátorov Ivan Masár, na niektorých profesorov si spomínajú iba matne, niektorí však živo vystupujú v spomienkach doteraz. K takým patrí aj Štefan Pozdišovský. „Svojim žiakom bol viac priateľom či otcom ako profesorom,“ povedal.
Do Trenčína prišiel v roku 1939 ako mladý profesor zemepisu a dejepisu. Jeho pôsobenie v Trenčíne je však na tridsať rokov spojené s Trenčianskym múzeom. Po iba ôsmich mesiacoch pôsobenia v Trenčíne sa stáva kustódom (správcom) múzea, ktoré v tých rokoch trpelo personálnymi a priestorovými nedostatkami, nemalo zaistený rozpočet a zbierky sa neustále sťahovali. Múzeum sídlilo v niekoľkých miestnostiach druhého poschodia novostavby Poštového úradu a malo samostatný vchod z Palackého ulice. Vo funkcií správcu sa predovšetkým púšťa do práce na vyzdvihnutí múzea a získal nové väčšie priestory v bývalom župnom dome, v ktorom múzeum sídli doteraz. Popri múzeu sa naďalej venoval pedagogickej činnosti. Pre žiakov bol veľkou inšpiráciou. Zapájal ich do pracovného procesu v múzeu, kde ich brával počas hodín dejepisu.
Najviac práce venoval spracovávaniu zbierkového materiálu. Za jeho pôsobnosti pribudli predovšetkým numizmatické a etnografické zbierky a zbierky cechálií. V roku 1942 získal barokové olejomaľby z rodovej zbierky Ilešháziovcov, ktoré dosahujú veľkú hodnotu aj mimo regiónu. Ako v príhovore uviedla historička Janka Karlíková, vďaka profesorovi Pozdišovskému okolo 150 obrazov tvorí po dôkladnom zrekonštruovaní doteraz najcennejší zbierkový fond Trenčianskeho múzea.“
Neskôr sa stal správcom archívu Trenčianskej župy, hradu, okresným konzervátorom ochrany historických, umeleckých a ľudových pamiatok pre okresy Trenčín a Ilava, získava členstvo vo Výbore Zväzu slovenských múzeí. Dôležitý medzník v jeho živote nastal, keď si musel vybrať medzi múzeom a gymnáziom. Rozhodol sa srdcom a voľba padla na múzeum, kde sa 1. februára 1951 stal riaditeľom. V roku 1954 založil Vlastivedný krúžok Okresného múzea v Trenčíne, ktorý bol jediný svojho druhu na Slovensku. „Obdobie rokov 1951 – 1958, kedy múzeum viedol, je považované za najvýznamnejšie v dejinách inštitúcie. Vďaka jeho zanietenosti, pracovitosti a húževnatosti získalo v sieti kultúrnych inštitúcií vysoký kredit,“ dodala Karlíková.
V dôsledku politických faktorov vtedajšej doby bol v roku 1958 profesor Pozdišovský odvolaný z funkcie a v službách múzea zostáva pracovať „iba“ ako odborný pracovník. Jeho 73-ročnú matku, roľníčku, odsúdil režim na šesť rokov do väzenia a jeho sestru Kláru na trinásť rokov za údajnú špionáž. V roku 1972 odchádza do dôchodku. V múzeu však zanecháva 5313 položiek zapísaných do historického inventára, 6023 do fotografického a 17664 predmetov do numizmatického inventára. Aj v dôchodkovom veku sa venuje múzeu, prednáša, publikuje a podieľa sa na činnosti historického krúžku. V rokoch 1987 – 1990 spracoval pre muzeálnu knižnicu okolo 16000 cudzojazyčných knižničných jednotiek z fondov Brančíka a rodiny Zamarovských.
Do vysokého veku bol aj publikačne činný, ešte v roku 1993 vydal štúdiu. Jeho dielo je rozsiahle kvantitou, ale aj po kvalitatívnej stránke je veľmi hodnotné. Zahŕňa veľké množstvo článkov, príspevkov, štúdií, výsledkov výskumných prác, poznatkov. Najvýznamnejšia je jeho práca o rímskom nápise. Ako jediný spochybnil tézu o pôvodnom autorovi nápisu a verejnosti priniesol najpresnejší preklad trenčianskeho rímskeho nápisu. Po uverejnení výskumu jeho preklad uznali iba znalci latinského jazyka.
Zo stretnutia bol profesor Pozdišovský prekvapený. „Som veľmi rozrušený,“ povedal. Pripomenul, že sa celý život snažil plniť Komenského Škola hrou. „Škola by nemala byť trestnicou pre študentov, ale musí byť pre nich príťažlivá.“
