Všeobecne je úplne „egál“ aká panuje v rodine „regula“, skôr či neskôr sa dietko odoberie na svoju prvú samostatnú silvestrovskú oslavu. Takzvane s „partiou“. Zvyčajne na nejakú chatu. Z domu si berú jedlo, čipsy a všakovaké iné civilné poživatiny. O tekutých poživatinách stvoritelia detí oficiálne nevedia, hoci čosi tušia, lebo neboli iní. Rodičom je jasné, že „čosi“ berú so sebou a tak predmetom nevyslovenej zvedavosti nie je otázka „či“, ale skôr koľko. A z toho vyplývajúce obavy. Papučová Silvestrovská televízna kultúra v podaní rodičov sa tak zmení na horor očakávania, či sa potomkovi nič nestalo. Treba vedecky poznamenať, že obavy matiek a otcov sa diametrálne odlišujú. Kým matky sa boja rôznych zlomenín, pádov z okna, spadnutí zo stoličky pri barovom pulte – otcovia sú ďaleko pragmatickejší. Otcovia sa skôr boja, že v marci sa dostavia do domácnosti zástupcovia akejsi dovtedy neznámej rodiny a oznámia, že budeme svatovci a deti si budú hrkútať v manželskom zväzku, z ktorého proti všetkým zákonom prírody povstane potomok už v septembri. Z toho vyplýva, že aj „strachy“ z tej istej situácie môžu byť rôzne. Nič to však nemení na situácii, že rodičia si pri sledovaní trúchlivého humoristického programu zmätene prehadzujú nohu cez nohu a myslia len na jednu skutočnosť. Čo sa tam deje? Aj tu je rozdiel medzi otcom a mamou. Zatiaľ čo mamy sa v duši boja: „Bože len aby sa mu (jej) nič nestalo.“
Otcovia majú úplne iný názor. Tí premýšľajú smerom typu: „Ktovie, čo ten lump asi teraz vyvádza.“ Rodičia sa tvária, že sú v pohode ale v skutočnosti sú na ihlách. Čiastočný pokoj nastane po raňajšom telefonáte exportovaného potomka, čo zvykne byť okolo jedenástej hodiny doobednej. Vtedy je už jasné, že väčšina prežila. Skutočný kľud nastane až po úspešnom skončení ovulačného cyklu zúčastnených dám niekedy v polovici februára. Rodičia v polnočnej chvíli sledujú sekundovú ručičku (prečo nie nožičku?) na akýchsi historických hodinách a pozerajú sa na zástavu za zvukov hymny, pričom omladine je to úplne jedno, lebo omladina na chate má úplne iné starosti. O pol jednej po polnoci rodičia zatrepú krpcami, lebo humoristický program ich značne vyčerpal, konečne skončil ohňostroj a susedia vystrieľali aj tú najrachotivejšiu muníciu zvanú odborne „zábavná pyrotechnika“. Nám sa pri použití zábavnej pyrotechniky vždy splaší pes. Rodičia po polnoci, súc opustení svojim potomstvom, zavrú oči a pod vplyvom jednej fľaše šumivého vína odoberú sa v neistote do lona Abrahámovho. Na druhý deň sa v poobedňajších hodinách objaví dedičný potomok a zívajúc oznámi: „Mama niečo by som zjedol“. A potom zje a zaľahne. Aj tento rok to v stovkách domácností dopadlo tak, ako som to práve popísal.
P.F. 2007.
