Upáľte ju!

Prsia jej ovisli, chrbát ju bolel, nohy ju tak pružne neniesli, aj oči stratili ten zvláštny lesk mladých žien. Toto všetko by prekonala, no oveľa väčšiu bolesť skrývala kdesi pri srdci, mnohokrát jej vyrážala dych, nedala spávať. Často sa v noci zobúdzala spotená, mokrá ako myš. Manželské lôžko vychladlo, po sladkých rokoch plných lásky a očarenia ležiavala v poslednej dobe sama, roniac slzy do sypkých perín. Manžel Juraj jej preukazoval pozornosť a úctu pred rodinou a služobníctvom iba formálne, no v súkromí bol iný. Pre hocijakú maličkosť sa rozčúlil, vybuchol a v hneve ju častoval nelichotivými prívlastkami. Bola vychovaná k ženskej zemianskej hrdosti a tá jej nedovolila spýtať sa na dôvod zmeny, aj sa akosi obávala pravdy. Lebo už aj vrabce na streche čvirikali, že jej milovaný má v poslednej dobe oči pre inú, hoci pôvodom a stavom nerovnú.

Pani veľakrát oľutovala, že nedala na skúsenosti starých zemianok, aby si do domu nikdy nevzala za slúžku veľmi pekné dievča. Ako to však mala vedieť dopredu. Slúžka Terézia, keď prišla prvýkrát do ich kúrie, nevyzerala vábne. Bolo to také vyziabnuté chúďa, oblečené do handier, hoci čistých. Uplynulo niekoľko mesiacov a všetci v dome sa nestačili diviť, tak opeknela od pravidelnej stravy. Večne usmiata, spevavá. Aj tie šaty obyčajnej slúžky nosila s akousi noblesou. Líca sa jej naliali do ružova, pohľad mandľových očí upútal každého, kto sa do nich pozrel.

Pani prikázala šafárovi, aby jej dal tú najťažšiu robotu. Terézia tak denne vláčila vedrá do kuchyne na umývanie, ale ona stačila aj pomáhať v kuchyni, upratať a ešte si pri tom spievať, nehanebnica jedna. Čím viac jej rozkazuje, tým viac vládze. Akoby jej to robilo dobre. A domáci pán na ňu hľadí, celý očarený, v záchvate rokov, keď si muži začnú dokazovať svoju mužnosť. Občas sa na neho pozrie káravým pohľadom manželky, aby mu pripomenula, komu prisahal pri oltári. No on len bez slova mykne plecom, ohrnie opovržlivo perou, otočí sa na opätku a už ho niet. Uteká pred ňou, vyhýba sa jej, či pred vlastným svedomím.
Je vlahá noc. Mesiac sa vykotúľal na oblohu a rozlial svetlo po spálni. Pani Majtényová siahla na lôžko vedľa seba. Bolo chladné. Periny rozhodené, ale manžela nikde. Podišla k oknu. V šere záhrady uvidela mužskú siluetu. Spoznala by ju aj potme, bol to Juraj. Opatrne sa zakrádal k záhradnej besiedke. Pôjde teda sama i keď sa tmy vždy bála. Prehodila si cez plecia vlniak. Opatrne našľapovala, ale ja tak sa nejaká halúzka prelomila pod jej ťažkým telom. Zastala a skryla sa za kmeň starej borovice zakrytej kríkmi jasmínu. Voňal opojne. Jej smutné očakávanie sa naplnili. Nemýlili sa. Začula vzrušený šepot milencov. Vánok prinášal útržky slov, veľmi podobným tým, ktoré jej šepkal manžel v slastnom roztúžení. Krv sa jej nahrnula do tváre, chcelo sa jej prizabiť tajných milencov, alebo aspoň vykričať pravdu celému svetu. No iba ticho vzlykla do dlaní a ako ticho prišla, tak ticho odchádzala. Neponíži sa, nepripustí, aby bola pred verejnosťou na rovnakej úrovni ako tá pobehlica. Však ona jej ukáže, čoskoro príde doba sladkej pomsty.

Po preplakanej noci sa pani na druhý deň tvárila, akoby sa nič nedialo. Nasadila strnutú masku odvrhnutého sklamaného a poníženého človeka.
„Juraj,“ oslovila popoludní manžela. „Dostali sme pozvanie od kočovského panstva na večierok, bude tam panstvo až z Pešti. Pôjdeme?“ Prikývol, akoby sa nič nedialo, ani hlavu nezdvihol od novín. Vypil čaj, obliekol si najlepší oblek. A ona šaty, v ktorých sa mu kedysi tak páčila. Boli jej však pritesné. Vonku na nich už čakala brička. Nasadli do nej, pôsobili dojmom vyrovnaného manželského páru. Akosi podvedome zasunula ruku v rukavičke pod pazuchu manžela a položila hlavu na jeho plece. Neodtiahol sa. Ktovie, možno iba ľutoval, možno v tej chvíli si spomenul na mladosť, či iba chcel zachovať dekórum? Priala si, aby sa cesta nikdy neskončila. Jej šťastie netrvalo dlho, po pol hodine ich už vítali v Kočovciach livrejovaní sluhovia.

Panstvo pripravilo chýrne pohostenie, nechýbali dary mora. Po chutných jedlách a talianskom suchom víne odišli páni do fajčiarskeho salónika. Dámy popíjali čaj a medzitým si vymieňali recepty a klebietky. Konverzácia vôbec neviazla, naopak, nejedna sa prichytila, ako nespôsobne skáče do reči tej druhej, toľko si mali čo povedať. Medzi hosťami bola aj jedna zemianka z Rakoľúb. Prihovorila sa pani Majtényovej a čo čert nechcel odviedla ju bokom. Dôverne zatiahla reč na slúžku Teru Badačku. To milosťpani nevydržala. V kúte chodby sa rozplakala a vyžalovala sa paničke so všetkým, čo ťažilo jej dušu. Tá súcitne prikyvovala, pohladila nešťastnicu po pleci, privinula k sebe a takto ju tíšila. „Veď je to čarodejnica! Vie nielen kravám mlieko odňať, ale aj iné veci. Veď si všimnite, iste zarieka každému chlapovi, idú na nej oči nechať, div si krky nevykrúti každý, slobodný či ženáč. Nuž, vie to. Minule keď ste ju pustili domov, sledovala som ju cez parkan a videla ako rozlieva vodu a mrmle si čosi pod nos: ´Dones bože moru do Majtinich domu, z toho sveta zhľad protivnicu moju´. Veď ona, pani sestra, nielenže má pechtle-mechtle s vaším manželom, ale ešte vám siahne aj na život.“

Na spolubesedníčku prichádzali mdloby. Darmo sa ovievala vejárikom, privolali manžela. Prišiel s pohárom v ruke a dobrou náladou. Iba zahmkal a zmraštil čelo. Potom nechal pristaviť bričku, že odvezie manželku domov, nech si ľahne a sám sa vráti dokončiť rozhovory a tie čaše vína, čo na neho ešte čakali. No na čerstvom vzduchu sa jej urobilo dobre. Pán mal dobrú náladu, pritúlil sa k nej. Do Kočoviec sa už nevrátil, po dlhej dobe strávili spolu skoro celú noc. To však ešte prehĺbilo duševné utrpenie panej. Keď začala rozhovor na tému nevery, iba ju odstrčil a šiel si ľahnúť na diván do hosťovskej komnaty. Ráno chodila po dome v župane, ani sa neumývala, chcela cítiť vôňu manželovho tela čo najdlhšie. Merala miestnosti od jedného kúta k druhému rýchlymi krokmi, strapatá a naliata slivovicou, plná žiaľu a beznádeje. Slúžky k sebe nepustila. Keď vytriezvela, pevne sa rozhodla. Raz ráno si sadla za písací stôl a napísala žalobu slávnej trenčianskej stolici. Uviedla všetky trápenia so slúžkou Terou Badačovou a svoju obžalobu ukončila: „...a táto nielenže sa hrala na moju sokyňu v láske, neberúc do ohľadu, čo Boh spojil, nik nesmie rozdvojiť, ale ešte ma chcela sprevodiť zo sveta kliatbou. Robila aj iné veci – čarodejníckym spôsobom vyháňala plody z tela odvarkom z chvojky a tak reparuje pofušované panny...“

Slávny trenčiansky súd zasadol, jeho členovia si osvojili žalobu panej na slúžku. Písal sa rok 1716. Obdobie, ktoré prialo bosoráckym procesom. Pod Trenčianskym hradom v Katovom dome už bol pripravený celý rad mučiacich nástrojov. Kat sa s chuťou pustil do inkvirovania. Nešťastnica sa v hrozných mukách priznala ku všetkému. Ako zvádzala pána Majtényho, ako čarovala. Priznala aj to, čo nikdy nespáchala.

Propria fassi mille testes – Vlastné doznanie platí viac ako tisíc svedkov, napísal pisár. A rozsudok nad Teréziou Badačovou znel: Rogo comburatur – Buď upálená na hranici.

Dav ľudí na námestí len tak vrel. Miloval takéto divadlá. Keď Teréziu priviazali o kôľ, dvíhali mnohí ako poblúznení päste a revali: „Na hranicu s ňou!“ Tešila sa nejedna životom sklamaná. Rozpršalo sa, i nebesia plakali nad mladým životom.

„Dajte fakľu!“ zreval kat. Pomocník priskočil. „Odíď, duša zlá, nečistá do miest večného utrpenia!“ sugestívne posielal na smrť mladú ženu. Nevnímala celé to divadlo, plamene ohňa jej omývali nohy a celé telo. Tak sa skončil život krásavice – slúžky. Veľa si dovoľovala, zabudla, že všetci ľudia sú si na svete rovní, niektorí však rovnejší. Odplata býva sladká. Táto však zhorkla v ústach pani Majtényovej, navždy jej zobrala manžela. Opíjal sa do nemoty, sluha ho musel nejeden raz naložiť na vozík a odviezť. Prestal chodiť do kostola, škaredo klial. Pani, sužovaná chorobami, vykrútená a zhrbená od lámky a trápenia, starla. Služobníctvo pomaly, ale isto rozobralo jej upadnutý majetok.