Ako to všetko začalo
Jaroslav Dovina pochádza z Kálnice. Vyučil sa za obrábača kovov a policajtom nikdy nechcel byť. Po nástupe do podniku však zistil, že táto práca nie je pre neho. „Pri nábore na vojnu boli aj policajti a ponúkli mi, či by som nechcel ísť k nim,“ spomína. Po dvoch rokoch na polícii v Jaslovských Bohuniciach si dal žiadosť do Trenčína, kde fungoval okresný a krajský psovod. Nakoľko dovtedy vždy spolupracoval so psovodmi a doma na dedine štvornohý miláčik tiež nikdy nechýbal, prijal ponuku mať za partnera psa. „Vyskúšali si ma, či sa na to hodím, dali mi psa a poslali nás na dva mesiace na kurz do Malých Levárov,“ uviedol. Psovodovi býva pridelený buď pes, čo už u polície pracoval, alebo sa hľadá taký, ktorý by sa na túto prácu hodil. Kurz pozostával z výcviku poslušnosti i konkrétnych zákrokov. Pes aj psovod sa tu naučili nebáť sa plavby na lodi, pátrať v bunkroch či pivniciach a v neposlednom rade sa nový psovod naučil, ako sa o psa správne starať. Záverečné skúšky skladá psovod aj pes. Skúšky sa opakovali potom každé dva roky.
Pravidelný výcvik
Na polícii mávali zväčša okolo desať psov, ktorých kŕmenie mal na starosti vždy ten, čo mal momentálne službu. Rasovo to boli nemeckí ovčiaci, i keď neskôr sa na špeciálne práce pribrali aj labrodori.
Jaroslav Dovina pracoval v oddelení ochrany objektov a každý večer o desiatej naložil psa do auta a do šiestej ráno sa spoločne čakali, kam ich vyšlú. „Pes musel byť vždy pripravený okamžite robiť. Keď sa našlo niečo vylomené, musel ísť hneď po stope, ak bol ešte zlodej v objekte, aj ho zadržať,“ vysvetľuje. Každý deň, pokiaľ nemal službu, trávil Dovina so svojím psom pri výcviku. Niekedy sa stretli aj viacerí psovodi a dvakrát do mesiaca sa schádzali všetci psovodi spolu s okresným alebo krajským psovodom. „Ten si pozrel všetkých psov a tých, čo už nestačili, sme museli vyradiť,“ vysvetlil. Práceschopnosť policajného psa sa vraj nedá ohraničiť vekom, pretože mali aj výborného psa, ktorý mal dvanásť rokov. „Ak je už pes unavený a slabšie reaguje, môže si ho buď nechať psovod, alebo predať,“ uviedol.
Pán pes
Počas služobných rokov vystriedal Dovina piatich psov. Každý z nich mu prirástol k srdcu, no žiaden z nich vraj nebol ako Dan. Oficiálne sa tento čiernohnedý ovčiak volal Dag, no Dovina si ho premenoval na Dana. „Dostal som ho v roku 2000, keď po zemetrasení v Turecku prišla požiadavka, aby sme aj my mali špeciálneho psa na vyhľadávanie zasypaných ľudí. Popri ročnom Danovi, mal ešte obyčajného služobného psa, no s Danom zažil najviac. O nesmiernej láske k tomuto štvornohému policajtovi svedči aj množstvo fotografií, ktoré si Dovina z tých čias schováva.
O tomto geniálnom stvorení v tom roku informovali všetky médiá. Podarilo sa mu totiž niečo neuveriteľné. „V tej dobe sa v Taliansku vo veľkom strácali vodiči kamiónov. Jedna organizácia ich tam lákala a potom ich zabili,“ vysvetľuje. Keďže sa tam stratili aj nejakí kamionisti zo Slovenska, vyžiadal si Interpol, po dvoch rokoch márneho pátrania, do Talianska aj Dovina s Danom. Ten už bol vtedy vycvičený aj na vyhľadávanie mŕtvol. „Tie mŕtvoly tam hľadala celá armáda a nás s Danom nebrali vážne,“ spomína. O to väčšie bolo prekvapenie, keď po troch dňoch Dan telá kamionistov našiel. „Trúfam si povedať, že lepšieho psa na Slovensku nebolo,“ dodáva hrdo Dovina.
Pochodili kus sveta
Kvôli nácviku záchranárskych prác spoločne zvládli aj let vrtuľníkom. „Vytiahli nás spoločne na lane do vzduchu, bál som sa viac ako Dan,“ spomína na prvý spoločný let, kedy Dan vo vrtuľníku zaspal. „Celé sa to s nami triaslo, no on bol pokojný. Keď sme dorazili na miesto, musel som ho budiť, aby nás spustili na miesto,“ dodáva s úsmevom. Na Ukrajine nacvičovali záchranárske práce pri záplavách, kedy mali vyhľadávať ukrytých ľudí. Dan dokázal perfektne nájsť aj zasypaných. „Robil to s radosťou, nedal sa pri tom zastaviť,“ spomína. Na jednom cvičení bolo pod ruinami ukrytých viacero figurantov. Každý pes mal nájsť jedného figuranta, no pre Dana to neplatilo. „Našiel prvého, potom aj všetkých ostatných. Ďalšie psy nemali čo robiť,“ spomína.
V Humennom nacvičovali zlaňovanie. Spoločne ich vytiahli na poschodie, aj naspäť. Dan sa jednoducho nebál ničoho. „Na Orave nevedeli nájsť utopené dievča. Zavolali nás dvoch. Dan sa vôbec nebál na člne a ako skoro vždy svoju úlohu splnil,“ uviedol. Tak isto bol úspešný aj v prípade zasypaných Poliakov v Zuberci. Podľa Dovinu je pomoc psa nenahraditeľná. „Dostane sa aj na nemožné miesta a svojím čuchom nájde veci, ktoré by človek hľadal aj mesiac,“ upresňuje.
Pes ako človek
Keď chodili psovodi pomáhať členom Horskej služby, pes bol vnímaný ako ktorýkoľvek iný policajt. „Neexistovalo, aby pes spal vonku. Spali sme spoločne v izbe a pes buď pod posteľou, alebo, ak sme mali nafukovačky, tak vedľa nej,“ uviedol. Keď sa ráno išlo na raňajky, tak isto sa všetci psy motali popod nohy. Táto práca Dovinu nesmierne bavila, pretože sa vraj nedá robiť, ak ju človek nemá rád. „Nie je zamestnanie, kedy máte o pol tretej koniec. Pokiaľ ste na akcii, alebo na výcviku, nemôžete povedať koniec,“ vysvetlil. Ak mal aj Jaroslav Dovina voľno, vždy musel byť pripravený, že mu zavolajú z práce. „Zrazu zazvonil telefón, že sa v Bánovciach stratila babka. Nasadol som do auta, zobral psa a šli sme,“ spomína.
Zo služby odišiel pred troma rokmi a Dana dostal iný psovod. „V tom čase bolo veľké zemetrasenie v Iráne, tak tam bol privolaný aj Dan,“ povedal. Po návrate domov bol Dan vraj okamžite zapojený znova do služby a podľa Dovinu bola zanedbaná karanténa. „Začal chudnúť a aj keď sa ho snažili liečiť, neprežil to,“ tvrdí so smútkom v hlase. Tak úžasného psa bola podľa Dovinu neskutočná škoda.
Nikdy bez psa
Po všetkom čo zažil, si nevie svoj život bez psa predstaviť, a tak sa venuje ich cvičeniu. Mal ich doma troch, no pre nehodu na motorke sa musel dvoch vzdať. „Pokiaľ sa človek nevenuje psovi tri hodiny denne, tak to nemá zmysel,“ vysvetlil. Z dvoch vrhov, ktoré doposiaľ mal, si nechal tie najlepšie šteňatá, ktoré vycvičil pre políciu a armádu v zahraničí. Na jar chystá znova potomstvo a matkou bude jeho Dida. „Je čistokrvná, no kvôli dysplázii kĺbov nemá rodokmeň,“ uviedol. Keďže ale Dida pochádza z vetvy vicemajtra sveta vo výkone psov a jej vlôh je teda škoda, dostala sa z Talianska až k Dovinovi. Všetky jej šteňatá Dovina skontroloval a po matke chybu kĺbov ani jedno nezdedilo. Povaha je podľa skúseného kynológa u psa najdôležitejšia, preto pri krytí dobre zvažuje, akým psov fenu nakryje. „Ak nakryjete blbca s blbcom, bude iba behať a trhať, čo nájde,“ vysvetľuje. Dida má už teda vybraného ženích, ktorým je syn otca jej predošlých dvoch vrhov.