etnutí s trenčianskymi študentmi. Diskusiu pripravila Študentská rada vysokých škôl v spolupráci s Mestom Trenčín a poslucháčmi Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka. „Odkaz 17. novembra roku 1939 doslova zapadá do zabudnutia,“ povedala koordinátorka podujatia Katarína Jonáková. Cieľom tejto akcie bolo podľa organizátorov pripomenúť širokej verejnosti udalosti novembrových dní roku 1989 a najmä mladej generácii objasniť historické súvislosti s novembrom 1939. Vtedy do pražských ulíc vyšli tisícky študentov, aby protestovali proti nacistickej okupácii a reagovali tak na zastrelenie študenta medicíny Jana Opletala. „K týmto dátumom treba pridať aj rok 1968, keď okupácia vojsk Varšavskej zmluvy zmarila mnoho životných osudov,“ povedala Magda Vášáryová.
Udalosti 17. novembra 1989 vypukli najskôr v Prahe, „na Slovensko to prišlo 19.novembra,“ spomína politológ Peter Horváth z Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka. V tomto období začalo v spoločnosti rásť napätie. V Trenčíne sa začalo hneď od začiatku formovať hnutie „Verejnosť proti násiliu“, kde sa objavili aj prví aktivisti. Udalosti tých dní vyvrcholili v Trenčíne 27. novembra, kedy sa tu uskutočnil generálny štrajk. Jeho účastníci zaplnili celé námestie pod Trenčianskym hradom. Podľa Mariána Kvasničku nebolo hnutie v Trenčíne jednoliate, „niečo sa dialo v nemocnici, niečo v školstve.“ Výraznou hybnou silou bola podľa Kvasničku „Strana slobody“, do ktorej viacerí vstúpili len preto, aby sa legálne vyhli členstvu v komunistickej strane, „bolo tu treba silu, ktorá je schopná niečo spraviť,“ hovorí Kvasnička. „Veľký bol rozdiel medzi tým oficiálnym a neoficiálnym,“ spomína na november 1989 hudobník Michal Kaščák
Obdobie novembrových dní sa pre Magdu Vášáryovú spája s účinkovaním v divadle. Okrem študentov, boli hlavnými aktérmi týchto udalostí herci pražských divadiel. Vášáryová si spomína na svojho vtedajšieho kolegu Milana Kňažka, ktorý bol v tých dňoch práve v Prahe. „Keď sa vrátil z Prahy, mala som s ním hrať predstavenie a on povedal, že nebudeme hrať a my sme naozaj v ten večer nehrali,“ zaspomínala Vašáryová.
Študenti si zapálením sviečok na Mierovom námestí uctili aj pamiatku obetí, ktoré položili svoj život za slobodu a demokraciu, najmä v rokoch 1939 a 1969. Táto akcia sa uskutočnila už po druhýkrát. Po verejnej diskusii s hosťami nasledoval kultúrny program venovaný oslavám Dňa študentov. O dobrú náladu sa postarali tanečná skupina Goonies Girls, Tap dance Quartet, hudobná skupina Hawa Mahal a skupina historického šermu Wagus. Hviezdami večera boli skupiny Desmod a Hudba z Marsu.
Čo im dal alebo vzal november 1989
Magda Vášáryová – herečka a diplomatka: Osemdesiate roky ma „totálne“ deprimovali, neverila som, že budem niekedy žiť v slobodnej spoločnosti. Som šťastná, že november 1989 bol dosť skoro na to, aby som dokázala zmeniť svoj život a venovala som sa 17 rokov zahraničnej politike.
Marián Kvasnička – líder Kresťansko-demokratického hnutia: To najdôležitejšie je zápas o vlastnú tvár, zápas o vlastné srdce, zápas s vlastnými pudmi, inštinktmi, vlastným svedomím. To vám žiadna revolúcia na svete nevyrieši.
Jaroslav Oláh – občiansky aktivista: Pred rokom 89 bolo množstvo vecí, ktoré boli povinnosťou a množstvo vecí bolo zakázaných. Pre mňa víťazstvom je možnosť slobodnej sebarealizácie v celom spektre spoločenského života.
Peter Horváth – politológ Trenčianskej univerzity Alexandra Dubčeka v Trenčíne: Rok 1989 mi dal možnosť realizovať, to, čo je teraz absolútnou samozrejmosťou. Išiel som študovať to, čo ma bavilo.
Michal Kaščák – organizátor hudobného festivalu Pohoda: Mne 89. rok nevzal asi nič a dal mi to, že môžem realizovať to čo chcem, robiť podobné hudobné festivaly.
Ján Mrlina, spoluzakladateľ „Verejnosti proti násiliu“ v Trenčíne: Udalosti novembra ´89 mne a teda aj vám všetkým dali slobodu, dali možnosť otvorene si povedať svoje názory, otvorili sa nám hranice a možnosť cestovať. Jedna jediná vec, ktorá ma trošíčku sklamala, je, že som stratil ilúzie toho prvého nadšenia, ktoré tu boli. Bohužiaľ, politika je i v tejto dobe stále „panské huncútstvo“. (ham)
Anketa
Kto vie, či by bolo Artkino Metro 14. novembra také zaplnené, keby na prednášku ku Dňu študentstva nešla dnešná mládež preto, že to bola školská akcia. Dostala som sa na ňu úplne náhodou a som rada, pretože som mala možnosť prostredníctvom rozprávania šiestich hostí, nahliadnuť do obdobia pred 17. novembrom 1989. Mrzí ma len skutočnosť, že kvôli nedostatku času bol v diskusii priestor len na jednu otázku z publika. Chcela som vedieť, aký postoj majú študenti k udalostiam a čo ich zaujíma. Po diskusii som oslovila niekoľkých študentov s otázkou, ako vnímajú udalosti, ktoré sa odohrali pred sedemnástimi rokmi.
Gabriela Šofránková (20): Vtedy som nemala veľa rokov a nepamätám si ho, ale priniesol slobodu ľuďom a hlavne študentom.
Jaroslav Kacovský (22): Pamätám si, že sme pred 17.novembrom 1989 chceli ísť na dovolenku a nedalo sa. Preto mi tento deň pripomína, že môžem slobodne cestovať. Zároveň môžem študovať čo chcem, môžem žiť ako chcem. Vzhľadom na svoj vek si však zo 17. novembra veľa nepamätám.
Mária Reháková (18): Tento deň znamená pre mňa, že sa už teším na stužkovú. Zároveň si 17. novembra pripomínam, že som študentkou a som na to hrdá.
Jaroslav Juriga (25) - predseda Študentskej rady vysokých škôl: Tieto udalosti vnímam veľmi živo. Zanechá to vo mne určitý pocit nostalgie, keď počujem slová Magdy Vášáryovej, ktorá prežila intenzívne aj šesťdesiatyôsmy rok. Človek si musí spätne všetky historické udalosti nejako vybaviť, musí sa s nimi oboznámiť, aby vedel, čo znamenali. Je ťažké porovnávať minulosť so súčasnosťou, keď sme ju neprežili. Patrím medzi tých, ktorí si vážia históriu.
Pavol Chlebana (31): Pre mňa to bolo veľké dobrodružstvo. Nevedel som, aké zmeny nastanú, ale od rodičov som mal určitú víziu. Mal som očakávania, vedel som, že sa niečo zmení k pozitívnemu. Dnes už sa na to pozerám ináč.
Tešila som sa, že mladí si dokážu vážiť históriu, ktorá ovplyvnila aj ich životy, napriek tomu, že si okolnosti nepamätajú. Pohľad mi padol na hlúčik dievčat. Položila som im rovnakú otázku ako predchádzajúcim. „Sedemnásty november? A čo by malo byť?“ nechápavo pozreli na mňa. Nenapadlo ich zamyslieť sa nad tým, prečo hrajú na pódiu kapely, prečo horia pod pódiom sviečky. Naozaj nezabudneme?
Barbora Prekopová
(študentka žurnalistiky)