ri kávičke, spomienkach a realite. Bolo to veľmi príjemné a v konečnom dôsledku otvorené stretnutie.
Vstup do šoubiznisu – komunizmus a to ostatné.
Aj napriek tomu, že sa vtedy tomu nehovorilo „šoubiznis“, ale umelecké predávanie sa, v podstate to šou biznis bol. Napríklad na koncertovanie boli väčšie možnosti. Ľudia, keď robili vo fabrikách, tak dostávali na kultúru lístky. Chtiac-nechtiac ísť museli. Tým, že to dotoval štát, koncertovali sme veľa. Dostala som sa aj do malých dediniek, ktoré dnes nemajú na to, aby si zaplatili Kazíka, či Grúňa.
Fungovala tam už vtedy rivalita medzi umelcami?
Rivalita svojim spôsobom fungovala už vtedy, no nie tak agresívne ako dnes. Napríklad, keď som sa dostala do Prahy, fungovala som ako slobodná umelkyňa. Musela som spraviť takzvané prehrávky (skúšky). Pozostávali nielen z hudobnej stránky, ale aj zo všeobecného rozhľadu. Dostala som napríklad otázku, čo je napísané na opone v Národnom divadle. Keďže som tam pred tým nikdy nebola, čerpala som len z toho, čo som sa naučila. Dostala som takzvaný stredný honorár. Tí, čo neovládali históriu a kultúru, tí mali najnižší honorár, no a potom tu bola najvyššia skupina, ako Gott, Matuška, Pilarová. To bola tá najvyššia šarža.
Stredný honorár, to asi nebolo najhoršie.
V Prahe som sa dostala do partie Plameny. Mali sme vtedy do mesiaca 30 – 35 koncertov. Je pravda že môj honorár, 400 Kčs, vtedy veľa neznamenal, ale dali sa zarobiť pekné peniaze. Pravda, ak by to dostal do ruky človek, ktorý ich nerozhádže, ako ja (smiech). V tom období som si peniaze nevážila. Bolo to fajn. Užila som si. Kúpila som si, čo som chcela, išla som do reštaurácie, do akej som chcela... Peniaze tam nehrali veľkú rolu. Išlo o to, že sme spievali s veľkou chuťou.
V Prahe ste pôsobili, keď už bol trh obsadený hviezdami ako Gott, Matuška, Pilarová... Ako sa správali k „dievčaťu z malého slovenského mestečka“?
Boli veľmi kamarátski. Vo mne necítili konkurenciu. Musela som napríklad absolvovať súťaž Intertalent. Bol to obrovský hudobný program ľudí z V-štvorky. Chodilo sa po celom Československu. Každý mladý spevák tam dostal akéhosi krstného otca. Mne bol pridelený Vašek Neckař a Eva Pilarová. Eva ma vôbec nebrala ako konkurenciu. Keď videla, že nemám nič na seba, vyzerala som ako polo chlapec - polo chudobné dievčatko, venovala mi nádherné flitrové kostýmy. Učila ma, ako narábať s mikrofónom, ako prísť na javisko. Vašek ma napríklad učil pohyby, ako ich pri speve využiť. Gott a Matuška rovnako. Poradili mi, kde pritlačiť, kde nie. Z ich strany som nikdy nezažila konkurenciu. Práve naopak. Pomáhali, kde sa dalo.
Môžem to chápať tak, že české prostredie bolo prívetivejšie ako to slovenské?
Určite bolo. Česi vo všeobecnosti nie sú takí malicherní, sú tak trošku nad vecou. Možno je to taká samoľúbosť. Bola som veľmi rada, že ma zobrali medzi seba. Je to veľmi príjemné. Dodnes, keď sa stretneme, na tie časy spomíname. Oni sú iná „garnitúra“.
Desať rokov v Prahe definujete ako skvelé obdobie.
Bolo to fantastické už len preto, lebo som tam odišla ako osemnásť ročná a vnímala som to inými očami. Vôbec neviem, či šlo vtedy o nejakú politiku. Robili sme v Plameňoch, čo bola skupina ÚV SZM. Vôbec nikto nám ale nedával cítiť, že sme pod nejakým zväzom. Mohli sme si robiť, čo sme chceli. Jediné, v čom som to vtedy pociťovala bolo, že na šnúre v Rusku sme museli odohrať napríklad ruskú zmes. To bol jediný nátlak.
Trend je ale taký, že mnohí umelci sa sťažujú na toto obdobie.
Áno, lebo nemohli chodiť von. Mali ale šancu ísť spievať do baru, do Švédska napríklad. Spievať v bare je ale drina. Ja si napríklad neviem predstaviť, že by sme vtedy chceli vypredať londýnsky či austrálsky štadión. Dokonca aj napriek tomu, že sme boli u nás populárni. To by musel mať Čechoslovák obrovské meno. Veď aj Gott má problém vypredať zahraničný koncert a to už je pán spevák. Mohli ísť do baru a spievať. Tí čo chodili zarábať do podnikov, tak určite na to nefrflali. To len po revolúcii zostala móda nadávať na všetko komunistické.
Z Prahy ste sa ale vrátili do Bratislavy.
Vrátila som sa, lebo v Prahe to začalo trošičku upadať. Bola to moja chyba, nebola som až taká priebojná. Prišlo obdobie, kedy som sa musela začať trochu tlačiť. Keď som bola s kapelou, tak som mala tím, ktorý mi robil pesničky. Keď sa ale Plamene rozpadli, tak som musela chodiť za autormi ja a mne bolo trápne ich otravovať štýlom „dajte mi pesničku, napíšte mi...“. Nemohla som zaručiť, že sa to bude točiť. Každý autor potreboval mať záruku, keď sa pesnička natočí, aby bola aj vysielaná. Kvôli tantiémam. Je ale fakt, že vtedy sa naozaj cenzurovali slová. Láďa Štajdl mi napísal pesničku, kde sa spievalo „kapky štestí padaj na bulvár“. Pesnička sa natočila, vydala na malej platni, vysielala a zrazu ju zakázali. „Bulvár“ nebolo československé slovíčko. Po návrate do Bratislavy som začala robiť tú nešťastnú Diridondu. Na Slovensku už to išlo viac menej dole vodou. Dávali mi to dosť najavo, že som sa vrátila z Prahy. Zaujímavé je, že práve tí, ktorí mi vytýkali, že som odišla, sa presťahovali do Prahy a sú tam z nich veľkí páni.
To už bol rok 1980 a návrat do Nového Mesta nad Váhom...
Rozhodla som sa, že s tým prasknem a nechám to tak. Začala som robiť poštárku. Bolo to obdobie, kedy som s tým všetkým nadobro skončila. Až do deväťdesiatehotretieho som sa úplne prestala zaujímať o populárnu hudbu. Nastal vo mne blok. Bola som na seba nahnevaná, sklamaná. Nechcela som sa týrať. Zaťala som sa a prestala som sledovať trendy, kupovať platne, počúvať rádio.
Čo Novomesťania, ako vás vtedy vnímali?
Niektorí mi dali najavo, že som skončila, hlboko spadla. Dokonca som vraj hlboko klesla. Na takéto reči od Novomešťanov som bola pripravená, pretože som čakala reakciu svojich rodákov. Títo ľudia mi nestáli za to, aby som sa s nimi vôbec pozdravila. Dokonca takí, ktorí sa honosia titulmi, mi to boli schopní povedať do tváre. Titul ale nerobí človeka inteligentným. Vtedy som sa s tým vyrovnala.
Našťastie tu bol Ivan Krajíček.
V roku 1993 mi zatelefonovali z bratislavskej televízie, no a tak som s Diridondou vstúpila do tej istej rieky.
Tešili ste sa?
V prvom rade som mala obrovskú trému. Nikdy v živote som ju nemávala, ale po trinástich rokoch bez spievania a cvičenia hlasiviek to prišlo. Prebehlo to ale nakoniec všetko v poriadku, žiaden hlasový deficit. Dokonca ma pochválili, že som vyzretejšia. Veď to aj samozrejme musím, roky mi pribudli (smiech). Je pravda, že keď som mala 21. januára 1994 prvé vystúpenie v Novom Meste so Zdenom Sychrom, Norou Blahovou a Trenďáčkami, mala som takú trému, že som sa musela vyzuť z topánok. Nohy sa mi rozklepali, myslela som, že spadnem. Neskôr som to ale využila na koncertoch v môj prospech. Vždy keď sa rozjaším, vyzujem topánky, tancujem bosá a ľuďom sa to páči.
Vrátili ste sa do šoubiznisu, čo bývalí neprajníci?
Už som bola trošku nad vecou, tak som si znich dokázala robiť trošku srandu bez toho, aby to pocítili. Keď už som si mohla dovoliť vrátiť ten úder pod pás, ktorý som dostala, keď som sa vrátila do Mesta, spravila som to veľmi slušnou formou. Tí ľudia boli veľmi nemilo prekvapení. Aspoň som si získala akú-takú autoritu. Úctivo ma pozdravia. Čo si myslia, je ich vec. Ide tu o slušnosť.
Máte možnosť porovnávať. Kultúra včera a dnes?
Za „totáča“, ako sa hovorí, sa ľudia snažili vytvárať podmienky pre československú tvorbu. Muzika už neprechádza cenzúrou a to je možno trochu na škodu. Dnes je trend taký, čím viac vulgarizmov a hluku, tým lepšie. Je to celosvetový trend. Ja si ale myslím, že sa opäť vrátime tam, že autori spravia muziku, ktorú si budú pamätať generácie. Rovnako ako si generácie pamätajú „Otvárajte kasíno“. Poviem to ľudovo: ak ide mladý človek z krčmy, čo si vyspevuje? „Nalej mi vína Malvína“, „Otvárajte kasíno“. Nebude si spievať Madonnu, alebo Eminema.
Regionálna kultúra – má podľa vás šancu na prežitie?
Záleží od predsatviteľov mesta. Napríklad v Novom Meste nad Váhom sme si vybojovali, aby sme mohli vystupovať na jarmoku. Je to miesto, kde majú vystúpiť naši umelci – Novomešťania. V prvom rade si treba držať to naše.
Dá sa aj v Novom Meste nad Váhom hovoriť o kultúre?
Tu je chyba, že naučili ľudí chodiť zadarmo na dychovku. Ak sa sem má dostať divadlo, alebo nejaká kapela, tak je to ťažké. Divadlo tu má napríklad veľkú absenciu. Okrem toho, že je tu Festival Aničky Jurkovičovej, tak tu toho veľa nie je. Nie sú peniaze. Keď môže ísť niekto zadarmo na dychovku, ostatné skončilo. Ja ale verím, že sa to opäť rozbehne. Je to o peniazoch. Ak má ísť štvorčlenná rodina do divadla, alebo kina, tak si radšej za tie peniaze kúpia jedlo, spravia si ho doma v pohodlí. Pustia si televíziu a budú mať kultúru doma. Všetko je to o peniazoch a výchove. Je to otázka desiatich rokov, kým sa to možno spraví, ale ku kultúre treba vychovávať novú generáciu.
Nové Mesto nad Váhom, možno ho milovať aj nenávidieť, mýlim sa?
Ja milujem toto mesto celé, som rodená Novomešťanka. Milujem ho tým, čím je. Chválim námestie. Je nádherné. Spravilo sa kopec roboty, ale stratilo sa tu to staré, historické krásne mesto. Lezú mi na nervy lacné obchody. Sú tu všade, s rovnakým tovarom. Zase by sme sa ale vrátili k financiám. Niekedy sa mi stáva, že mám strach z generácie, ktorá tu vyrastá. Nevážia si čo je tu vystavené, rozbíjajú to. Nemá cenu ich vychovávať, na to by mali byť rodičia. To ale nie je problém len tohto mesta.
Švihnime teda čarovným prútom a niečo tu zmeňme. Niečo, čo sa dá len raz a v tejto chvíli.
Veľa ľudí, ktorí zomreli, by som takým prútikom vrátila späť. Tí, čo kedysi to Nové Mesto tak nejak držali. Tí, čo nám vštepovali, že Nové Mesto je pekné mesto, aby sme na to boli hrdí a aby sme si ho všetci chránili. Chcela by som, aby sme sa to všetci naučili.
