Smrad

To mi nesedí. Alebo komparzista pred palácom? Ešte horšie. Naši prezidentskí strážnici majú pekné historické uniformy. Je to vec vkusu ale na mňa uniformy svojou farebnosťou robia dojem kríženca vymaľovanej vidieckej hasičskej striekačky s veľkonočnou kraslicou. Vec má, pravda, háčik. (Zasa tá prekliata hlava XXII). Čo keď si prezidentský strážnik dá pred obradom stráženia čerešne a kyslé mlieko? Hnedý pásik na zadnej časti uniformy je neodvratný. Spredu to nie je vidieť a dá sa aj salutovať, dokonca sa dá vykonať aj úkon „na poctu zbraň“. Ale ako ten smrad uviesť do oficiálneho protokolu? Navrhujem formuláciu: Po štátnych hymnách oboch štátov sa povetrím rozhostil smrad hosťujúcej krajiny. Mám aj konkrétne návrhy, ktoré ponechávam na uváženie čitateľom.

USA – smrad pušného prachu, prípadne prepáleného oleja po hamburgeroch
Nórsko – smrad mierne skazených rýb (pravdepodobne dôjde k sporu o smrad so Švédskom)
Maďarsko – jednoznačne rybacia polievka Halászlé
Taliansko – budú bezradní, makaróny nevoňajú ani nesmrdia, musia sa nad sebou vážne zamyslieť
Rusko – dych Borisa Jeľcina po 10. vodke
Slovensko – prvý dym z udiarne klobás po zabíjačke, národniari budú pravdepodobne presadzovať oštiepok, lebo klobásy sa robia aj v Maďarsku
Česko – smrad obrusu na stole po rozliatej plzenskej dvanástke
Francúzsko – pleseň z camembertu.

O národných smradoch by sa dalo polemizovať do nemoty. Súčasťou prezidentských návštev by tak okrem prehliadky rôznych nastúpených čestných stráží so vztýčenými šabľami a ktovie ešte čím bolo aj zdvorilostné ohŕňanie nosov nad národným smradom hosťujúcej krajiny. Konečne by si na svoje prišli aj nahluchlí prezidenti. (Tú oplechovanú vojenskú kapelu, čo hrá na trubkach pripomínajúcich rozvod ústredného kúrenia síce nepočujem, ale podľa smradu a môjho tajomníka viem, v ktorej som krajine.) K naplneniu katastrofického scenára by došlo v prípade, že národné smrady by boli nezlučiteľné a vytvorili by zmes. Výsledkom by bolo úmrtie miestneho diplomatického zboru. Lekár by do kolónky príčina smrti uviedol: smrad nezlučiteľný so základnými životnými funkciami tela. Niektorá súkromná agentúra by za tučný balík „štefánikov“ vykonala rozsiahly výskum slovenského národného smradu. Nebolo by od veci vypísať vládny tender. Víťaza by určila komisia. Podmienkou účasti v komisii je vlastníctvo nosa, niečo ako Buratino vulgo Pinocchio. Slovenský národný smrad sa bude hľadať veľmi ťažko. U nás už smrdí skoro všetko.

No nič. Treba to všetko ešte domyslieť.